Kapitola 19

28. dubna 2014 v 18:38 | Momo-chan |  Rozhodnutie

Ako som sľúbila, tu máte ďalšiu kapču našej poviedky o krásnej Ametyst, ktorá vlastne nie je
taká krásna... Ešte také 3/5 kapitoly a dostaneme sa do stredu deja celej poviedky. Prvý krát
a naposledy som u poviedky začiatok tak naťahovala. Druhá polovica bude zaujímavejšia... ale
rozhodne to nebol môj štýl písania poviedky, takže budúca poviedka bude snáď živšia.
A ako mi mnohý radili, ďalšiu poviedku budem písať až keď túto celkom dopíšem,
No a to bude trvať tak... večnosť :D Fakt dúfam, že budem mať dosť sily na to ju dopísať.
Dosť bolo ale mojich kecou, tu to máte.
Prajem pekné čítanie,

Vaša Momo-chan





Mesto Riko sme už mali v dohľade.

"Páni, nikdy som Lonard neopustil. Celkom sa teším."

"Mestá sú vždy rovnaké, len ľudia sú iný. Majú iné zvyky, iné správanie a iné myslenie. My zistíme, aký majú názor na drakov a ako veľmi sa líši od názoru ľudí z Korbu a Lonardu." "Korbčania majú drakov radi?"

"To by som nepovedala, ale ani ich vyslovene neznášajú. Tam je to skôr o tolerancii medzi nami a drakmi. Oni nás nechajú na pokoji, ak necháme mi ich."

"Takže im nevadí, že máš Albína?"

"O ňom nevedia. Pre istotu. Mohli by to zle pochopiť."

"Ako to myslíš?"

"Napríklad by si mohli mysliať, že sa snažia draci obsadiť mesto."

"Ale veď Albín je malí a vôbec nie je ako iný draci."

"To je niektorým ľuďom jedno"

"Ametyst má pravdu. Mohli by požadovať Albínovu smrť, aby bol v meste zasa pokoj a možno by za to odsúdili aj Ametyst, pretože to ona ho priviedla a skrotila."

Albín zo seba vydal stĺp ohňa, aby dokázal, že nie je vôbec skrotený.

Usmiala som sa a pohladila ho. "Je to môj priateľ a ja by som zaňho bojovala do posledného dychu. To by mohli ľudia použiť proti mne."

"Je to také 50/50, že? Buď by vás nechali tak, alebo naopak zabili."

"Presne, Rafael. Preto radšej neriskujem a držím to v tajnosti."

Na chvíľu sme stíchli. Kráčali sme k novému mestu. Bola som plná očakávania, pretože mesto Riko bolo zahalené obrovským tajomstvom. Nikto o tom meste veľa nevedel. Každý cudzinec, ktorý sa k mestu priblížil, sa už nevrátil. Je známe, že sa pri vstupných bránach do mesta spýtajú návštevníka na nejakú otázku a podľa odpovede ho buď nechajú prejsť, nechajú odísť, alebo rovno zabijú.

A je známe, že obyvatelia z mesta Riko neodchádzajú. Takže nám o meste ani nemal kto čo povedať. Jediné čo o tom meste vieme je to, že sú najväčším dodávateľom rýb na celom kontinente. Je to preto, lebo je to prístavné mesto, zatiaľ čo ostatné krajiny sa k moru dostanú málokedy.

Po troch hodinách chôdze sme tam dorazili. Vzduch tu bol nejaký iný. Voňal morom. Tiež tu príjemne fúkalo. Steny, ktoré oddeľovali mesto Riko od sveta boli vysoké a trochu desivé. Vrhali tiene a zdalo sa, akoby mali padnúť, pritom boli pevné. Normálne pri bráne stoja dve stráže, lenže tu ich stálo až šesť. Podyšli sme k nim a Rafael ma mimovoľne chytil za lem košele.

"Kto ste a prečo ste sem prišli?"

"Sme obyčajný ľudia a prišli sme sem na návštevu." Odpovedal Bastian. Bola to trochu čudná odpoveď a bolo mu jasne počuť na hlase nervozitu.

"Kto je vodcom vašej skupiny?" Spýtal sa nás jeden zo stráží.

Bastian sa na mňa pozrel trochu s obavami, no napokon som spravila jeden krok v pred. "Ja."

Všetkých šesť mužov proti mne obrátilo svoje zbrane.

"Teraz nám odpoviete pravdivo, inak zomriete." Ozval sa ďalší.

"Nenávidíte drakov?"

To som nečakala. Ako mám odpovedať? V Lonarde by ma za priznanie okamžite zabili. V Korbe tiež a to bola moja krajina. Čo mám povedať? Čo mám... chcel po mne pravdu, nie? Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Zdvihla som k nebu pravú ruku na ktorej som mala Albína a pokynula mu, nech sa mi z prsta presunie na dlaň.

"Tu máte moju odpoveď. Tento drak je môj najlepší priateľ." Čakala som nejaký pohyb, výkrik, úder... čokoľvek. Lenže oni namiesto toho spravili celkom nečakanú vec. Začali sa usmievať a zložili zbrane. Jeden z nich pristúpil a zadíval sa na Albína. Natiahol k nemu ruku, ale Albín vychrlil plameň a muža takmer popálil. Ten sa rozosmial.

Albín vzlietol a zakrúžil okolo všetkých mužov. Potom mi pristál na ramene. Muži sa rozostúpili a spravili nám cestu.

"Do mesta Riko smú vojsť len priatelia drakov. Ich nepriateľov zabíjame a tých, čo sú nerozhodný, posielame tam odkiaľ prišli. Ste ale prvá, ktorá sem prišla s drakom. Nemusíte sa báť a nemusíte ho skrývať. V tomto meste budete teraz najobľúbenejšou, pretože sa s vami drak priatelí. Veľa šťastia."

Vošli sme do mesta a mňa ovial šok. Všade boli obrazy drakov. Na stenách. Na strechách. Dokonca aj na zemi. Ľudia si na nás ukazovali. Bolo mi to trochu nepríjemné, tak som si nasadila kapucňu. Albín si všimol, že mi je tá pozornosť naozaj nepríjemná a tak mi prebehol po ruke a obmotal sa mi okolo prsta ako prsteň. Vydýchla som si.

Našli sme si ubytovanie a na večeru sme išli do hostinca. Ľudia sa bavili o bežných veciach ale aj o drakoch. Bolo to také zvláštne. Nikdy predtým som sa medzi ľuďmi necítila tak uvoľnene a spokojne. Nemusela som sa báť, že by chceli Albína zraniť.

"Odplávame na ostrov drakov!"

"Ešte som tam nebol. Chcel by som stretnúť pravého draka."

"Každý kapitán lode tam má dračieho priateľa. Závidím im."

Nahla som sa k druhému stolu a zaťahala muža za kabát. Prekvapene sa ku mne otočil.

"Čo je, maličká?"

"Čo myslíte tým "dračím priateľom"?"

"Ešte si o tom nepočula? Draci sú hrdý a pre mnohých z nich sme niečo ako hmyz, ale niektorý vyvolený ľudia sa s nimi dokážu spriateliť. Niektorých ľudí uznávajú. Najčastejšie tých, ktorý velia iným ľuďom. Keďže sa na ostrov drakov dostanú len lode, ten kto tam velí ľuďom je teda kapitán. To dá logiku, maličká."

"Každý z nás chce byť preto kapitánom, aby sa s nami draci bavili."

"A aby nám prezradili niečo o sebe."

"Sú to naozaj majestátne zvieratá."

"Veľkolepé..."

Už si ma nevšímali a ospevovali drakov.

"Mali by sme zistiť, ako sa dá na ten dračí ostrov dostať."

"Čože?"

"Ani som netušila, že žijú aj iný draci! Myslím mimo tých, ktorý žijú na hore medzi Korbom a Lonardom."

"Ja o tom počujem tiež prvý krát."

"Musím si to overiť. Musím o tom vedieť povedať kráľovi čo najviac."

"Kráľovi?" Spýtal sa ma Rafael.

"Ty sa poznáš s kráľom?"

"S kráľom bez koruny, presnejšie." Uškrnula som sa. "Ale hej, poznám aj zvyšok kráľovskej rodiny."

"Ako to? Myslel som, že si dieťa ulice. Tak ako ja! O nás sa nikto nezaujíma a už vôbec nie kráľ!"

Nemohla som mu povedať pravdu. Prisahala som, že ju nepoviem nikdy nikomu. Kráľ bez koruny to tak chcel.

"Kradla som ako dieťa na hrade jedlo a on ma namiesto potrestania zobral pod svoje krídla."

"Tak to máš super."

"To teda mám..."
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tara Tara | Web | 29. dubna 2014 v 20:06 | Reagovat

Další kapitola po který jsem ještě víc zvědavá *-* co mě hodně potěšilo je fakt, že lidé v tomhle městě mají rádi draky :) juchů :)
A moc děkuju za tuhle kapitolu :)

2 Ayumi Ayumi | E-mail | 30. dubna 2014 v 22:07 | Reagovat

Ospravedlňujem sa že píšem tak neskoro ale  lepšie neskoro ako vôbec :) ... Veľmi pekná kapitola konečne sa stalo niečo iné niečo pozitívne ako len záporne to sa mi páči no samozrejme mušky sa môžu nájsť aj pri dobrých ľuďoch :) ....som zvedavá ale zaujímavé to bude o také 3 kapče :D neviem si to prestaviť.... :) Ďakujem za publikáciu a teším sa na pokračovanie :)

3 saya saya | 11. června 2014 v 14:06 | Reagovat

prosím, prosím další kapitolku :-) už se nemůžu dočkat pokračování :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama