Kapitola 18

12. dubna 2014 v 15:15 | Momo-chan |  Rozhodnutie

Kokos... akože dva mesiace som nepridala nový diel?? To mi ani neprišlo... No v každom prípade
ho pridávam teraz, len neviem, či si ešte pamätáte o čom to vlastne bolo :D Prepáčte mi.
No nasledujúca kapitola bude určite skôr :D :D Už som na nej začala pracovať.
Tak vám prajem pekné čítanie. Kapitola je celkom pohodová. :)

Vaša Momo-chan





"Mesto Riko nie je ďaleko. Zistíme tam, čo spravíme ďalej a potom sa rozhodneme čo budeme robiť."

"Ametyst... Zadrž. Najskôr ťa musíme ošetriť."

Malý chalan prikývol a dal Bastianovi za pravdu. "Bolí to ako fras. Čudujem sa, že ti netečú slzy." Chlapec totižto plakal a nevedel to zastaviť. Tá bolesť vám totižto slzy vytláča z tela sama. Neovplyvníte to.

"Nič to nie je. Netreba to ošetrovať. Albín mi už pomohol."

"Je to vďaka tomu drakovi lepšie, ale aj tak to stále bolí. Nikdy by ma nenapadlo, že ma bude olizovať drak, aby som sa cítil lepšie..." Spravil takú čudnú grimasu. Niečo medzi prekvapením, hnusom a údivom.

"Nebolí ma to, pretože necítim bolesť. Mám na chrbte staré jazvy. Po tom, čo sa mi zahojili som stratila citlivosť v chrbte a..."

"Počkať! Teba už bičovali?" Spýtal sa ma prekvapene chlapec. "A aj tak si mi pomohla?"

"Myslím, že som ti pomohla práve preto, lebo som presne vedela ako ti je. To je jedno. Nechcem sa o tom baviť. Proste ma ten chrbát nebolí. Necítim ho. Teda myslím tie rany." Zamračila som sa. Nikdy som o tom nehovorila, tak sa mi zdalo, že o tom hovorím ako nejaký idiot. Ešte k tomu ma naozaj znervózňovalo, ako sa na mňa pri tom pozeral Bastian.

"To preto si ma nemohla zniesť..." Zašepkal to, ale i tak som ho počula. Bodlo ma z toho pri srdci.

"Bastian... Nie je to tvoja chyba. Nemôžeš ani za moju minulosť. Prosím ťa, nechaj to tak."

"Koľko rán?"

"Čože?"

"Koľko rán si dostala?"

"To nie je..."

"Tak koľko?!"

"21..."

Stíchol. Len na mňa vyvaľoval spoločne s chlapcom oči.

"Ako to, že sa po niečom takom so mnou bavíš?!" Vydýchol vyjavene Bastian. Otočil sa, aby som mu nevidela do tváre, no i tak som si všimla jeho výraz bolesti.

"Dobre vieš, že som ťa na začiatku našej cesty naozaj neznášala. Lenže čím dlhšie som s tebou, Bastian, tým viac ti verím. Dôverujem ti. Chrániš ma a si mi oporou a ja chcem byť tým istým pre teba. Neplánovala som to, ale tak nejako som ťa začala mať rada. Stále to nie je úplné priateľstvo, ale už rozhodne nemôžem tvrdiť, že by som bola tvoj nepriateľ."

Prekvapene sa ku mne otočil a pozorne ma sledoval.

"To myslíš vážne?"

"Viem, že nie si bezcitný a to mi stačí na to, aby som ti dala aspoň šancu. Takže áno, myslím to vážne."

Pristúpil ku mne a zdalo sa, že chce niečo povedať, ale v tom si odkašlal ten malý chalan. Celkom som naňho zabudla.

"Ako sa vlastne voláš?"

"Rafael."

"Ja som Ametyst a toto je Sebastian."

"Rád vás spoznávam, i keď naozaj nechápem, čo ste vlastne zač." Povedal to s pobavením v hlase.

To chápem.

Zjavíme sa z ničoho nič a ani nie sme z jeho mesta. Zachránime ho a pritom mu obrátime život hore nohami. Cestujeme s drakom a určite vyrozumel, že som Bastiana najskôr nenávidela a teraz sme priatelia. Alebo niečo ako priatelia.

Hej, chápem, že v tom musí mať trochu zmätok. Sama som zmätená z toho, kam môj život dospel.

"A ten drak sa volá Albín." Dodala som ešte.

"Chceš ísť vôbec s nami, alebo sa chceš vrátiť do Lonardu?" Spýtal sa ho Bastian.

"Ja idem rozhodne s vami. Teda ak vám to nebude vadiť."

"V meste Riko budeme asi musieť prísť na viac vecí, ako len na cestu späť do Korbu. Zistíme aj čo s tebou." Usmiala som sa naňho.

"Necháte ma v meste Riko?"

"Neviem, skúsim prísť na nejaké lepšie riešenie. Nájsť ti nejaký domov, alebo tak niečo. Namierila by som si to rovno do Korbu, lenže okolo Lonardu nás budú teraz hľadať. Bolo by to nebezpečné ako pre teba, tak pre nás. Musíme prísť na lepšie riešenie."

"Tak to veľa šťastia..." Povedal trpko.

"Hej, ak ti niekto dokáže pomôcť, je to práve Ametyst." Podporil ma Bastian. Rafael napokon prikývol a usmial sa.

"Tak sa dáme na cestu?" Spýtal sa nás. Pozrela som sa na Bastiana a prikývla.

"Dáme sa na cestu."

Pobrali sme si veci a vydali sa hlbšie do lesa. Albín letel vysoko nad korunami stromov a sledoval, či sa k nám niekto neblíži, alebo či nás nesledujú nejaký ľudia z mesta Lonard.

Bola to celkom pokojná cesta. Rafael mi rozprával o svojom živote a ja som mu na oplátku povedala, že som zriadila niečo ako domov pre opustené deti. Vraj o niečom takom ešte nepočul.

Vysvetlila som mu, že je to tajné miesto. Obaja sme dobre vedeli, ako sa ľudia správajú k deťom bez domova. Keby ľudia objavili miesto, kde takto žijú pokope, obrátili by ten dom hore nohami. Niektorí by boli dokonca schopní ho podpáliť, aby tam už nemohol žiť nikdy nikto.

Bastian nás len počúval a sledoval okolie. Napokon sa ale uvoľnil a povedal nám zasa o svojom živote. Rafael bol prekvapený, keď sa dozvedel, že je to Kat, no ja som bola prekvapená z toho, keď sa priznal, že chcel ukončiť svoj život, aby už nikomu neublížil.

"Prečo si to neurobil? Prečo si to nespravil?"

"Rafael!"

"No čo? Akože ja som rád, že to nespravil, inak by sme boli teraz v háji, len ma to zaujíma." Tiež ma to napadlo, ale ja by som sa na to nespýtala. Na odpoveď som čakala spolu s Rafaelom.

Všimla som si, že sa Bastian červená a uhýba mi pohľadom. Všimol si to aj Rafael a tak sa uškrnul.

"To kvôli nejakému dievčaťu, však?" Prekvapene som zastala. Bastian a nejaké dievča? "Nespravil som to vďaka nej. Pomyslel som si, že keby mala nejaké problémy, mohla by potrebovať moju pomoc."

"Pomoc Kata?"

"Myslí takú pomoc, ako ste vy pomohli mne, že? Keby bola odsúdená."

"Niečo také."

"To by bola ale zrada voči kráľovstvu."

Bastian sa mi pozrel priamo do očí a úplne vážne mi povedal: "Za ňu by to stálo."

No páni!

Nemala som slov.

On musel to dievča naozaj milovať. Nechcela som si to priznať, ale jeho slová ma ako ženu naozaj dostali. Dokonca som pocítila žiarlivosť, pretože ma napadlo, že mňa by takto nikdy nikto nemiloval.

Verila som na lásku, ale nie ak sa týkala mňa. Bola som vďaka jazvám na svojom tele naozaj ohavná.

Mňa by nikto nemiloval tak, že by sa dobrovoľne vzoprel celej krajine. Ešte k tomu som mala kopec tajomstiev, ktoré som musela skrývať a to vzťahom tiež práve nepridáva.

Zachrániť chlapca v nejakej inej krajine je celkom niečo iné. No ak by sa to stalo u nás, prišli by sme o domov, o miesto kam sa vrátiť a prenasledovali by nás kráľovský zabijaci.

Tí vždy dostanú svoj cieľ. Sú ale zahalený tajomstvom a tak o nich nikto veľa nevie. Ľudia tiež nevedia ako vyzerajú. Presne tak, ako je to u Kata, až na to, že nenosili karmínovo červenú masku, ale čierne plášte s dvoma bielymi pásmi na chrbte a cez hlavu mali namiesto červenej masky, čiernu.

Z myšlienok ma vytrhol Albín, keď mi pristál na pleci, aby si odpočinul od lietania.

"Videl si niečo?" Záporne pokrútil hlavou.

"Mali by sme sa tu niekde zložiť a prečkať tu noc." Bastian mal pravdu. Čaká nás ešte dlhá cesta.

Bola som zvedavá, koľko sa toho o Katovi... teda Sebastianovi ešte dozviem. Celkom som sa na to tešila.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Ayumi Ayumi | E-mail | 13. dubna 2014 v 10:19 | Reagovat

Zaujímavá kapitola ... popravde po prečítaní pár viet na začiatku som bola mimo lebo som si nepamätala minulé kapitoly ale chvála Bohu som si na ne spomenula :D takže som sa pustila do čítania :D kapitola sa mi páčila a neviem sa dočkať pokračovania kde si myslím že to bude mať väčšie grády :) ďakujem za kapču :)

2 Tara Tara | Web | 13. dubna 2014 v 11:35 | Reagovat

už tak dlouho nepřibyla kapitola? taky jsem si to neuvědomila, pořád si tu minulou pamatuju :D
Každopádně díky za další a těším se na pokračování :)

3 Abnormal Abnormal | 13. dubna 2014 v 14:33 | Reagovat

[1]:presne to sa stalo aj mne! musela som si prečítať posledné dve nech som v obraze :D :D ale kapitola sa mi veľmi páčila (rovnako ako ostatné) a normálne ma potešilo že na blogu opäť vidím aktivitu :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama