Kapitola 17

5. února 2014 v 9:07 | Momo-chan |  Rozhodnutie

Dalka mi pripomenula, že by bolo fajn konečne zverejniť ďalší diel poviedky.
Mala pravdu :D Takže táto kapča je venovaná preto Dalke.
Kedy bude další diel netuším. Snáď čoskoro.
Prajem pekné čítanie.

Vaša Momo-chan





Kráčali sme po meste a sledovali okolie. Zajtra sme mali v pláne vrátiť sa do Korbu a predať kráľovi správu.

Od útoku prešli tri dni a ja som sa za tú dobu dala zasa psychicky do kopy. Nič sa mi predsa nestalo, nie?

Ukradomky som sa pozrela na Kata. Nevidel môj pohľad, pretože som bola zasa skrytá pod kapucňou. Musel si myslieť, že som zbabelec. Nevedel, prečo ma ten útok tak vzal. Ticho som si povzdychla.

Nikdy by ma nenapadlo, že mi bude záležať na tom, čo si o mne myslí Kat. Kat zrazu zastal. Zmätene som hľadala to, na čo sa pozeral. Díval sa dopredu. Bol tam dav ľudí, ktorý akoby na niečo čakali.

Prišli sme bližšie. Keď som si uvedomila, čo sa tam deje, začala som tento výlet považovať za hotové fiasko. Bolo to pódium smrti. Tak sme tomu hovorili. Vyvýšenému miestu, kde Kat zabíjal určených ľudí, alebo ich trestal. Triaška mi prešla od päty až ku korienkom vlasov.

K stĺpu tam bol priviazaný chlapec a mal odhalený chrbát. Držal sa stĺpu a mal o neho opretú tvár. Vyvaľoval na ľudí vydesené, veľké oči. Bol naozaj mladý. Mohol mať tak 12.

Chystali sa zbičovať dvanásť ročného chlapca!

"Čím sa previnil..." Netušila som, že som to povedala nahlas, ale žena vedľa mňa mi odpovedala.

"Je to decko bez rodiny! Chuligán! Len nás okrádal a teraz sme ho konečne chytili pri čine! Toto mu tie jeho dlhé prsty skráti!" Neverila som vlastným ušiam. V hlave mi prebleskli tváre mojich malých priateľov. Od najstaršej Rebecy až po najmladšieho Mika.

"Máme svedkov, ktorý dokázali, že ukradol 14 vecí a presne toľko rán za trest dostane." Teraz ma moja myseľ preniesla do dávnejšej minulosti. Takmer som cítila kovové obruče okolo svojich zápästí, ktoré mi nedovoľovali ujsť pred pálčivou a bolestivou ranou, ktorá trhala kožu i mäso.

Ja som dostala v ten večer 21 rán a 7 rezov. Ocitla som sa na hrane života a smrti a prežila som len vďaka nádeji, ktorú vo mne vyvolal Albín, keď letel pre pomoc. Ak tento chlapec nádej nemá a bolesti sa poddá, neprežije.

14 rán je priveľa. Zabije ho to.

Len okrajovo som si uvedomila, že Kat cúvol. Celkom som zabudla na to, že tam stál vedľa mňa. Pozrela som sa naňho. Jeho tvár bola neuveriteľne bledá a oči mal plné strachu a beznádeje. Všimla som si to ešte predtým, než jeho oči naplnila tá prázdnota, ktorú som v nich pri jeho popravách videla.

Stále nevedomky cúval.

Podišla som k nemu a jeho prázdne oči sa na mňa upreli. Toto boli oči, ktoré nechceli ďalej žiť. Celá jeho bytosť to odmietala.

Ako to, že som si nikdy predtým nevšimla, ako pri tých popravách sám trpel? Hlavou mi prebleskla spomienka, ako ma chránil. Ako ma utešoval. To by chladnokrvný vrah neurobil.

Pozeral sa na mňa, ale zdalo sa, že ma vôbec nevidí. Stiahla som si kapucňu a jeho očami prebleskla ľútosť a ešte niečo. Hanba.

Nevidela som to. Nevidela som to, že má srdce. Zrazu to už nebol Kat. V mojich očiach sa zmenil. Zmenil sa na toho, kým vo svojom srdci je. Na Sebastiana. Na vojaka kráľovstva Korb, ktorý bol ochotný zomrieť za svoju vlasť a kráľa.

Spravila som to, čo spravil on pre mňa. Objala som ho a povedala mu, že je to v poriadku. Hlavu som mala na jeho hrudi, bola som od neho o hlavu menšia.

Počula som... cítila som, ako mu bije srdce. Splašene, no upokojovalo sa. Pustila som ho a pozrela sa mu do očí.

Prišli mi na jazyk slová, ktoré som myslela smrteľne vážne a ktoré išli až z hĺbky môjho dievčenského srdca.

"Odpúšťam ti, Sebastian. Odpúšťam ti za život každého jedného z tých ľudí, ktorých si popravil. Odpúšťam ti a hovorím ti, že v mojich očiach už nie si chladnokrvný a bezcitný vrah." Pousmiala som sa.

"Síce si vrah, ale to, že ťa to mrzí a že cítiš ľútosť s teba robí človeka. To kráľovstvo ťa k tomu prinútilo. Nebolo to tvoje rozhodnutie. Prepáč mi, že som ťa odsúdila skôr, než som si to uvedomila. Že som ťa zavrhla bez toho, aby som ti dala šancu." Chcela som pokračovať, ale zovrel ma v objatí tak prudko, až mi vyrazil dych. Dookola opakoval moje meno a jeho hlas, ktorý bol najskôr zhrubnutý, znežnel.

Pustil ma a usmieval sa vyslovene ako idiot. Zasmiala som sa na ňom a možno aj spoločne s ním. Cítila som z neho úľavu, ktorú vďaka mojím slovám získal.

"Prosím! Nie! NIE!" Vytrhol nás zo zamyslenia chlapcov krik. Blížil sa k nemu Kat z Lonardu.

"Musíme mu pomôcť." Povedala som Sebastianovi.

"To nejde. Nedá sa to... Hľadal som v zákonoch od vzniku nášho mesta, ale nenašiel som žiadnu medzeru, ktorá by mohla obvineného omilostiť." Prekvapene som sa na Sebastiana pozrela. Čím viac som s ním bola a čím viac sme toho zažili, tým viac ma presviedčal o tom, že je naozaj dobrý človek.

"Musí niečo existovať." Lonard bol iný ako Korb, nie?

"Je možné, aby malo toto mesto nejaký zákon, ktorý mi nemáme?"

"Ametyst, Lonard je iný, ako Korb."

"Veď o tom hovorím! Možno..."

"Nerozumieš." Zavrtel hlavou.

"Pozri sa okolo, Ametyst. Sleduj týchto ľudí. Sú iný, ako ľudia v Korbe." Zaplavila ma beznádej. Oni volali po tom treste. Burcovali Kata! Všetci! Páčilo sa im to, na čo sa pozerali! Zabávali sa na vydesenej tvári dieťaťa.

Prišlo mi zle a spravila som to isté, čo pred chvíľou Sebastian. Cúvla som. Odvrátila som od nich zrak a opäť si nasadila kapucňu v snahe zabrániť tomu pocitu, ktorý vo mne ľudia vyvolali svojím jasotom.

Pozrela som sa na Lonardského kata. Práve sa natiahol k prvej rane a môj krik splynul s krikom dieťaťa. Cítila som jeho bolesť. Jeho pocity. Trpela som tam spolu s ním.

Spomenula som si na to, ako som dúfala, že mi niekto pomôže, ale nikto neprichádzal. Presne som rozoznávala to zúfalstvo v jeho hlase v ktorom ostatný počuli len výkrik bolesti.

Pohla som sa automaticky.

Bez rozmyslu.

Kým sa Kat naťahoval v ďalšom údere, vyšvihla som sa hore k chlapcovi a sklonila sa presne za ním, takže ďalšia rana zasiahla mňa namiesto jeho. Vykríkol, akoby ho rana trafila, no v tomto druhom výkriku nebola bolesť, iba zdesenie a strach.

"Nie si sám. Nedovolím, aby ťa trafili čo i len jeden krát. Už nie." Šepkala som mu do ucha. Jeho prerývaný dych sa trochu upokojil a prikývol, že rozumel.

Kým boli ostatný v šoku z toho čo som spravila, prekryla som jeho zviazané ruky plášťom a pod ním som Albínovi naznačila, aby plameňom povraz zničil. Ja som ho potom už len rýchlo pretrhla.

Nečakala som, že príde ďalšia rana, ale prišla. Opäť mi zasiahol chrbát a evidentne mu bolo jedno, koho zbičuje. Užíval si to a jeho úlohou bolo, aby niekoho 14 krát zasiahol. Tretia rana ma ale postavila na nohy a uvedomila som si, že nie len mňa.

Sebastián tam Kata ovalil drevom a ja som vôbec netušila odkiaľ ho zobral. Kat sa zvalil bezvládne na zem.

Chytila som chlapca za ruku a stiahla ho dole z pódia. Sebastian k nám zoskočil a vyzeral, že mi jednu vrazí.

"To bolo..." Hnev v ňom kypel tak, až nedokázal nájsť to správne slovo. Nezrozumiteľne zo seba niečo vydal. Otočila som sa na chlapca.

"Zvládneš bežať?" Prikývol a v tvári mal odhodlanie.

"Zmena plánu, Sebastián." Uškrnula som sa naňho a rozbehla sa smerom k bráne mesta Lonard a smerom k ďalšiemu mestu - Riko. Kričiacich ľudí sme nechali za sebou. Našťastie som zo sebou vždy všetko nosila a zdalo sa, že aj Sebastián. Takže sme sa nemuseli po nič vracať. Len kone sme tam nechali. Nevadí.

Pri bráne vojakov prekvapil Albín a to krátke prekvapenie využil Bastian na to, aby so strážami začal boj. Ja a chlapec sme sa prešmykli okolo nich a bežali do neďalekého lesa. Bastian sa k nám hneď pripojil a Albín mi letel tesne nad hlavou.

Rozosmiala som sa. Ušli sme, zachránili sme chlapca a zistili sme všetko, čo sme mali. Fiasko v podobe výpravy sa zrazu zmenilo na celkom zaujímavý výlet.

Aj tak som chcela vedieť, čo si o drakoch myslia v iných krajinách.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Ryuu L Ryuu L | Web | 5. února 2014 v 16:12 | Reagovat

musím povedať, že som po tak dlhej dobe i zabudlo o čom vlastne poriadne poviedka bola :D jednak som zaujatá teraz vlastnou prácou a hlavne príbehom takže som sa stratila ;_; I'm so sorry!
zrejme sa na poviedku budem musieť pozrieť znova TT)3TT

2 Aki Aki | Web | 5. února 2014 v 16:25 | Reagovat

Jak já jsem se na novej díl těšila..  :D A to čekání za to stálo.. :D Bylo to boží.. :D To jak Ametist zachránila toho kluka se mi srašně líbilo.. :D A to s Sebastianem.. *///* :) Moc se těším na další.. :D

3 Dalka Dalka | 5. února 2014 v 18:47 | Reagovat

Super ! :D Dakujem za venovanie :) Dielik vazne potesil po tak dlhej dobe :) Prosim nech sa na dalsi nemusi tak napato cakat :D Konecne som si mohla precitat nieco z tvojej tvorby a vazne zas a znova neomrzelo :) Sebino je fajny hlavne ako hodil nejake drevo po Katovi :D

4 Ayumi Ayumi | E-mail | 5. února 2014 v 21:33 | Reagovat

Dočkala som sa pokračovania ;) to ma veľmi teší čo ma teší viac je to ako som sa pri čítaní nevedela dočkať čo spraví Ametyst s chlapcom či ho zachráni či nie proste ako sa zachová. Dokonca som rada ja za Sebastiana za to čo mu povedala Ametyst je to nezvyčajná veta. :) Rozhodne super kapitola teším sa na pokračovanie :3

5 Tara Tara | Web | 6. února 2014 v 16:18 | Reagovat

děkuju za další krásnou kapitolu :) Je úžasná, dojalo mě jak Ametyst odpustila katovi a vůbec tak všechno :) těším se na pokračování :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama