Kapitola 8

10. prosince 2013 v 10:06 | Momo-chan |  Rozhodnutie

Čerstvo dopísaná :) Uvidíte tu návrat do minulosti. A nebude to minulosť Ametyst :)
No, potrebovala som si premyslieť čo bude presne v príbehu ďalej, takže toto je taká medzikapitola.
I tak ale dúfam, že sa bude páčiť. Prajem pekné čítanie :3

Vaša Momo-chan




*Pred pár rokmi



Hlad... Bola som taká strašne hladná!

Našla som smeti a tak som sa na ne vrhla. Celé telo ma bolelo od kopancov ľudí a úderov iných deciek. Najviac boleli kopance a keď po mne hodili kamene. Hlavne tie ostré a veľké.

Našla som kus plesnivého chleba. Zjedla som ho. Nič lepšie tam nebolo. Bol strašne slaný a mala som z neho pachuť na jazyku. No žalúdok trochu upokojil. Blížila sa noc a mne začala biť kosa. Na nohách som si už prsty ani necítila.

Napokon mi prišlo z plesnivého chleba zle a všetko som vydávila.

Nenávidela som celý svet. Celé toto kráľovstvo Korb!

Schovala som sa pred vetrom do uličky a nevšimla si, že za mnou niekto ide z druhej strany uličky. Trhla som sebou až vo chvíli, keď ma o niečo staršie dievča ako ja obalilo do teplého plášťa. Bolo vidieť, ako ju pri tom striaslo, no trvala na tom, že si ho mám nechať a mám ju nasledovať. Išla som s ňou.

Zaostala som sa ňou. Moje zmrznuté nohy sa nehýbali tak rýchlo, ako tie jej.

Nejaký starý muž ma chytil za lakeť a začal mi dávať nemiestne návrhy. Bola som na také obťažovanie zvyknutá, aj na to, že ma mlátili, keď som sa nepodvolila ich znásilňovaniu. Tento chlap bol ale obzvlášť hnusný.

Z ničoho nič k nemu pristúpilo to dievča. Milo sa usmievala, ale v očiach jej blýskal hnev. Chytila mužovi ruku v ktorej mi zvieral predlaktie a vykrútila mu ju za chrbát. Kolenom mu podrazila to jeho, takže sa mu podlomilo a on išiel k zemi a napokon mu ruku chytila v takom uhle, že to vyzeralo, akoby mu ju išla zlomiť. Muž zanariekal a začal sa ospravedlňovať.

Odkedy som bola na ulici sa mi nikto neospravedlnil. Ani mi nikto nepomohol. Každý mi len ubližoval, alebo ma ignoroval.

Pustila toho muža a opäť mi povedala, aby som ju nasledovala. Tento krát som išla rýchlejšie. Priviedla ma do starého domu na kraji mesta. Keď otvorila dvere, ovialo ma teplo a vôňa jedla.

"Solomon! Priprav o jeden tanier viac, ale daj tam niečo veľmi ľahké na žalúdok. Naša návšteva dlho nič poriadne nejedla a má precitlivelý žalúdok."

"Rozumiem." Odpovedal jej hlas z bočnej miestnosti.

"Poď za mnou." Priviedla ma do kúpeľne a prikázala mi sa vyzliecť. Ona zatiaľ pripravila vaňu. Vydrhla mi chrbát a keď som vyšla, votrela mi do popraskanej kože voňavý krém.

Dom síce nebol nóbl, ale i tak som si v jej rukách pripadala ako princezná. Zasa ako človek a nie ako spodina kraja. Začala som plakať a plakala som tak dlho, až mi celkom nedošli slzy.

Bez jediného slova ma to dievča uložilo do postele a prikrylo dvoma perinami a jednou dekou. Moje premrznuté telo sa začalo roztápať už v teplej vode a periny to dokončili. Zasa som si cítila prsty na nohách.

Zachránila ma.

Nevšimla som si, kedy odišla z izby, ale keď sa vrátila, niesla teplú polievku. Nechcela som ju, ale ona ma ňou nakŕmila a donútila ma ju zjesť. Pochválila ma, že som zjedla všetko a zakončila to tým, že mi poďakovala, že som s ňou išla.

Na ďalší deň som si myslela, že ma vykopne preč, ale ona mi nakázala tam zostať. Vraj tam mám zostať tri dni a štyri noci. Poslúchla som.

Keď ten časový limit vypršal, cítila som sa veľmi dobre. Nebola mi zima, nebola som hladná a bola som čistá.

To dievča si ma potom posadilo do kresla v druhej miestnosti. Bol tam krb, ktorý horel, kotlíky v ktorých sa varilo, skrinky, poličky s knihami a iné veci. Solomon, muž, ktorého som poznala po mene, tam nebol.

"Už si tu nejaký čas. A ja mám pre teba preto otázku. Chceš tu s nami zostať už navždy?" Vyvalila som na dievča oči. Vôbec ma nepoznala a napriek tomu mi práve ponúkla domov!

"Áno! Veľmi... nemám kam inam ísť, len na ulicu."

"V tom prípade je táto debata u konca." Zamračila som sa, celá zmetená. Čože? Musela mi to vidieť na tvári.

"Vitaj do našej rodiny. Odteraz je toto aj tvoj dom." Postavila sa z gauču, prešla ku krbu, niečo tam zobrala a postavila sa priamo predo mňa. Podala mi kľúč.

"Je od domu. Od hlavných dverí. Od teraz je tvoj." Vtlačila mi ho do ruky, lebo som nebola schopná pohybu a ani slova.

"Ako...? Ale prečo?"

"Pretože tento svet nie je len krutý. Tak a teraz by si mi mohla povedať svoje meno. Alebo ak chceš, povedz mi meno, ktorým chceš, aby som ťa oslovovala."

Moje meno... Už tak dlho ma nikto nenazval po mene.

"Rebeca."

"Ja som Ametyst. Mala by si ale vedieť ešte niečo..." Jej hlas bol tajomný. Natiahla pred seba ruku. Nechápala som o čo jej ide. Napadlo ma, že na niečo ukazuje, ale keď som si všimla, že sa jej pohol prsteň na ruke, opäť som stratila reč.

"To je dr..." Položila mi druhú ruku na ústa, lebo som to slovo chcela zakričať.

Malý biely drak sa preletel po miestnosti a napokon pristál Ametyst na kolene. Tá ho s láskou pohladila po chrbte na mieste medzi krídlami.

"Bol ako ty. Opustený a takmer bez života. Rovnako ako teba, aj jeho som si k sebe vzala a postarala sa oňho. Milujem ho. Je to člen mojej rodiny a ak tu chceš byť, mala by si ho za rodinu považovať tiež."

"Ale draky..."

"Nám nikdy neublížili len tak. Vždy ich k tomu ľudia vyprovokovali. A aj keby nám ubližovali sami od seba, tento maličký za to predsa nemohol. Ani draky nie sú všetky rovnaké. Rovnako ako ľudia." Stíchla a ja som si uvedomila, že má pravdu.

Naozaj to tak bolo. Keď roľníci poľovali na drakov, draky im zničili úrodu. Ale iba tým, čo na nich útočili. Nie všetkým ľuďom.

Malý biely drak skočil a pristál na mojom kolene. Stuhla som. Pozeral sa mi do očí a potom si mi na nohu ľahol. Pokojne vydýchol vzduch a z nozdier mu stúpol tenký pásik dymu. Vlastne bol roztomilý.

"Takže zostaneš?" Pozrela som sa na Ametyst. Usmievala sa a v očiach mala nehu.

"Zostanem."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Tara Tara | Web | 10. prosince 2013 v 12:20 | Reagovat

Tahle kapitola byla hrozne dojemna. Uplne mi slzely oči:'(sRebeca to taky musela mit hodne těžké. Jsem rada ze ji Ame vzala k sobě a ze Rebeca dráčka přijala:-) kapitola je rozhodně zajímavá a tesim se na dalsi:-)

2 Dalka Dalka | 10. prosince 2013 v 16:39 | Reagovat

Hrozne pekna kapitola :) Aj ked trochu taky trochu zavoj do minulosti, ale mile :) Ale uz teraz sa neviem dockat dalsej kapitolky tak prosim prosim :) :) Dakujem velmi pekne :D Uz sa tesim ked sa to tak povediac viac rozbehne :) Tym ale nehovorim, ze toto je nuda :) Vsetko je supeer ! :D

3 Ayumi Ayumi | E-mail | 10. prosince 2013 v 17:09 | Reagovat

Pekná medzikapitola :) začiatkom to bolo dobré ale skončilo sa to dobre :D som rada že ju Ametyst zachránila :) už ani neviem čo dodať :) asi len toľko že sa veľmi teším na ďalšiu kapitolu :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama