Kapitola 6

1. prosince 2013 v 10:34 | Momo-chan |  Rozhodnutie

Sľúbená časť :) Ame a Al sa vydávajú do hôr. Tak čo? Zožerú draky Ametyst? :D
To by bol šokujúci záver poviedky, však? :D škoda že ma to nenapadlo skôr :D
No nič... humor bokom. Prajem vám pekné čítanie :)

Vaša Momo-chan





Albín si to v horách užíval. Poletoval okolo mňa, pristával na konároch z ktorých sa púšťal strmhlav dole a napokon, tesne pred dopadom, roztiahol krídla a zasa vzlietol. Vypúšťal oheň, čo som mu v meste prísne zakázala. Podpaľoval za letu padajúce listy, ktoré sa zmenili na popol, kým dopadli na zem.

Usmievala som sa nad jeho hravosťou. Zakopla som o koreň trčiaci zo zeme a takmer zletela na zem. Zachytila som sa stromu, takže som zasa našla rovnováhu.

Albín bol okamžite pri mne. Mávla som rukou, aby vedel, že som v poriadku. Obzrela som sa v úmysle zazrieť na koreň stromu, ktorý si dovolil ma potknúť, ale čo som zbadala mi vyrazilo dych.

Nebol to koreň, bola to noha. Ľudská noha. Iba noha. Nebola celá, ale iba od kolena po členok. Naplo ma, ale nevracala som. Neprišlo mi zle z toho, čo som videla. Z nejakého dôvodu mi zle nebývalo, nech som videla akúkoľvek hrôzu, ale zle mi bolo z toho smradu, ktorý som asi uvoľnila, keď som nohou pri zakopnutí pohla.

Ten zápach sa musel usadiť v zemi a ja som ho práve rozvírila.

Pozrela som sa na Albína, ktorí sa držal vo vzduchu len niekoľko centimetrov od mojej hlavy. Pristál mi na pleci.

"Tak sa zdá, že ideme správnym smerom." Al sa mi schoval na mieste za krkom, takže ho zasa zakrývali moje vlasy. Išla som ďalej a čím hlbšie sme išli, tým viac častí tiel sme nachádzali.

Smrad bol neznesiteľný a tak mi otupil nos, až som si napokon zvykla a dokázala to ignorovať. Albín ma prekvapil, lebo sa mi nezdalo, že by mu hnilobný puch nejako vadil.

Zacítila som v tom smrade aj niečo iné. Spáleninu.

Kráčala som už 4. deň, ale na žiadneho draka som ešte nenatrafila. V diaľke som už ale počula ich rev a občas som medzi stromami zazrela plameň a dym.

Už som bola ale vyčerpaná a bola som toho názoru, že na stretnutie s drakmi budem potrebovať energiu. Založila som si oheň, na tomto mieste nebudú vedieť že je tu nejaký človek podľa ohňa a dymu, takže som bola chránená proti zime a nevzbudila som žiadne podozrenie. Aspoň som v to dúfala.

Albín bol ale pokojný, tak som bola tiež. Mal omnoho lepšie inštinkty než človek. Pospala som si niekoľko hodín. Keď som sa prebrala, akurát vychádzalo slnko.

Albín mi driemal za krkom, tak som ho nebudila a pohybovala sa opatrne, aby sa neprebral. Pobalila som si veci a šla ďalej.

Mala som len vak na plecia v ktorom som mala deku a veľa jedla s koženým vakom na vodu. Napila som sa.

Vak som si prehodila cez plecia a vyrazila ešte hlbšie do hôr.



***



Keď do mňa vrazila na chodbe, nevedel som, že je to ona. Ametyst.

Bál som sa, že si pri páde ublížila.

Keď sa na mňa pozrela, bola v šoku. Nebol to ale šok, akým na mňa pozerali ostatný. Šok zmiešaný so strachom.

Ona bola v šoku preto, lebo vrazila práve do mňa. Potom jej v očiach ale prebleskol strach a keď sa začala stavať na nohy, ukryl som sa do výklenku v stene. Sledoval som ju, zatiaľ čo ona mňa nevidela.

Zatvárila sa zmätene. Natiahla si kapucňu, ktorá jej pri páde spadla a bolo vidno, že ten pohyb je skôr automatický, ako vyvolaný. Robievala to tak často, až si to ani neuvedomovala.

Bál som sa, že by sa na mňa začala pozerať ako ostatný. Bál som sa, že by som v jej očiach zbadal hnus a odsúdenie. Bál som sa toho, že by ma nenávidela. Preto som sa radšej skryl. Ako vždy, keď som ju zbadal.

Išla ďalej. Sledoval som ju a videl, že ide za kráľom bez koruny. Čakal som vo svojej skrýši nejaký čas. Keď od kráľa vychádzala, mala na sebe celkom iný plášť. Taký draho vyzerajúci. Nesedelo mi to k nej.

Takmer sa rozbehla preč. Vyšiel by som a sledoval kam ide, keby v tej chvíli nevyšiel kráľ. Objavil sa tam sluha.

"Vaša excelencia?" Oslovil ho sluha. Ignoroval ho a sledoval miesto, na ktorom Ametyst zahla a zmizla preč.

"Nedaj sa zabiť." Povedal kráľ, čím ma vykoľajil a vydesil.

Zabiť? Ametyst?

Túžil som sa rozbehnúť za ňou, ale kráľ stál stále na chodbe a ak som nemohol. Nevedel by som mu to vysvetliť, prečo sa tu skrývam.

Už takto sa ma všetci veľmi boja. Keby vedeli, že sa skrývam v tieňoch hradu, všetko by sa tým len zhoršilo.

Kráľ napokon odišiel aj zo sluhom a ja som sa rozbehol von. Ametyst som však už nikde nevidel.

Kráľ povedal, že jej hrozí smrť. Ak bude v ohrození, nedokážem ju ochrániť... To poznanie ma takmer zrazilo na kolená.



***



Drak.

Veľký, gigantický, mohutný, svalnatý, ohnivý drak!

Nevyzeral, že má až desať metrov, skôr sedem, ale stačilo to na to, aby som sa takmer pototo od strachu. Stiahlo mi žalúdok.

Drak zreval a ja som dopadla na zem. Albín mi vyletel z pod vlasov ako strela a vznášal sa v priestore medzi mnou a drakom. Videla som, že sa chystá zrevať na veľkého draka, tak som natiahla ruky a chytila ho ako holubicu. Pritiahla som si ho k sebe a utíšila ho.

Gigant pred nami bol temne zelený a mal zlaté oči.

Ostne na jeho krku vyzerali hrozivo a ani rohy na jeho hlave nevyzerali práve roztomilo.

Jeho pazúry boli dlhé ako moja ruka od lakťa až po prsty. Stačil by mu iba jeden, aby ma preťal napoly, ale on ich mal rovno päť.

Štyri vpredu, ako mi ľudia, na konci laby a jeden vzadu na labe, akoby sme mi mali pazúr na päte. Všetky draky to tak mali, aby sa mohli niečoho prichytiť, keby potrebovali, alebo niekoho zovrieť a rozdrviť.

Tieto predstavy mi nepomáhali, zato mi z nich účinne vynechávalo údery srdce.

Napriek môjmu snaženiu mi Albín vykĺzol, zreval a vypustil oheň. Gigant zavetril vo vzduchu a napokon sa pozrel k nám dole. Jeho veľká hlava sa k nám sklonila. Albína ignoroval a pozrel sa priamo na mňa.

Odhalil mi svoje tesáky a ja som medzi nimi zbadala ľudskú ruku.

"Smrdíš ako drak! Prečo smrdíš ako drak?!" Spýtal sa ma mohutne. Nevyzeral akoby ma chcel tiež zožrať, skôr vyzeral, že som ho zaujala.

Keď mi Albín pristál na ramene a zasyčal na giganta, záujem v jeho očiach sa prehĺbil. Uvedomila som si, že predtým Albína neignoroval, proste si ho nevšimol.

"Takže pre toto." Preniesol napokon.

"Čo tu chceš, človeče?" Spýtal sa a zvalil sa na zem. Jeho hlava bola zrazu bližšie pri mne, čo mi nepomohlo sa upokojiť a utriediť si myšlienky.

"Neviem, či je správne to povedať takto, ale som na strane drakov. Náš kráľ to vie a tak ma poslal sa s vami porozprávať." Drak sa rozosmial. Nikdy predtým som taký zvuk nepoznala, takže som len predpokladala, že je to smiech. Znelo to, akoby o seba udierali hrnce.

"Porozprávať?! Ľudia sa s nami nechceli nikdy rozprávať! Chceli len naše mäso, vajcia a kožu. Niektorý dokonca aj šupiny! Prečo by som sa s tebou mal rozprávať?!"

"Pretože kráľ chce mier." Drak sa prestal smiať a pozorne si ma premeral.

"Mier? Aký mier?"

"Chce dať rozkaz svojim ľuďom, aby na vás už nepoľovali, aby vás nechali na pokoji." Drak sa opäť postavil a bez jediného slova vzlietol.

Mávnutie jeho krídiel ma prevalilo dozadu. Zakryla som si hlavu, pretože som nebola jediná, koho ten závan odvial.

Tesne k hlave mi dopadol mohutný konár. Prekvapene som vykríkla a schovala sa za strom. Až keď drak odletel, tak som si uvedomila, že sme sa ocitli na akomsi priestranstve. Pripomínalo to veľkú lúku, ale bez trávy. Tá bola vypálená, takže tam bola len zem a hlina.

Čakala som tam niekoľko minút.

Napadlo ma, že mám ísť asi preč, no Albín ma presvedčil, nech tam zostanem. Počúvla som ho. Vždy som ho počúvla. Trvalo to takmer hodinu a pol, no drak sa vrátil a nebol sám. Tento krát ale neletel. Vynoril sa spomedzi stromov. A spolu s ním aj niekoľko ďalších, veľkých, dračích hláv.

Celkom sa zo stromov vynoril len jediný drak. Bol väčší ako Gigant predtým. Mal ale farbu šupín presne ako Albín. Ten mi teraz vrčal na ramene.

Veľký biely drak zohol svoju hlavu a priblížil sa tak ku mne a k Alovi. Nasal vzduch a vyzeralo to tak, že nás ovoniava.

"Je to tak, Gerdfire. To dráča je naozaj mojím mláďaťom, ktoré už nemalo žiť." Pozrel sa priamo na mňa.

"Čo si zač, ľudské mláďa?"

"Prišla som sa spýtať, či stojíte o uzavretie mieru s ľuďmi. A popravde som tiež chcela vedieť, prečo ste chceli, aby môj najlepší priateľ zahynul."

"Kto je tvoj najlepší priateľ, ľudské mláďa?"

"Vami zavrhnutý syn, ak som to práve dobre pochopila." Natiahla som ruku pred seba s otvorenou dlaňou k nebu. Albín mi na nej hneď pristál a vyšľahol k obrovskému drakovi malý plameň.

Všetok ruch okolo, ktorý vydávali draky svojím rozhovorom, alebo vrčaním či chôdzou po mojich slovách ustali. Všetci čakali na to, čo sa bude diať. Ja som len uvažovala, či ma teraz zabije, alebo nechá žiť.

Dúfala som, že to bude tá druhá možnosť.
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Tara Tara | Web | 1. prosince 2013 v 12:35 | Reagovat

Jůů návštěva u draků :) a Albín je odvážný malý dráček *-* těším se na pokračování:)

2 Aki Aki | Web | 1. prosince 2013 v 17:53 | Reagovat

Moc dobrá kapitola.. :D .. Moc se těším na pokračování.. :D

3 Ayumi Ayumi | E-mail | 2. prosince 2013 v 16:13 | Reagovat

Ale ako sa nám malinký Al ukazuje :) rozkošnosť proti výške :D dobrá kombinácia nemôžem sa dočkať na pokračovanie a to ako to všetko dopadne po rozhovore s drakmi ;)

4 Ayumi Ayumi | E-mail | 2. prosince 2013 v 16:14 | Reagovat

Ale ako sa nám malinký Al ukazuje :) rozkošnosť proti výške ... :D super kombinácia :) nemôžem sa už dočkať pokračovania ... a hlavne toho čo sa stane po rozhovore s drakmi ;)

5 Abnormal Abnormal | Web | 2. prosince 2013 v 18:33 | Reagovat

Al! on je taký zlatučký ako ju chce chrániť! veľmi pekný dielik! už sa teším na ďalšie skvelé diely!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama