Kapitola 14

31. prosince 2013 v 8:23 | Momo-chan |  Rozhodnutie

Ešte stále hľadám pomoc pri prekladoch :) Teda nejakú novú prekladateľku/ľa.
Ohláste sa mi na: momo-chan@azet.sk
No a máme tu poslednú nudnú kapitolu :D pretože náš príbeh sa začne naozaj rozbiehať.
Prajem vám prekné čítanie.

Vaša Momo-chan





Nebudem sa spoliehať na kráľa bez koruny! Nepotrebujem ho, keď ma ani nepozdraví! Ani sa na mňa pri slávnostnom pochode nepozrel! Hnev vo mne priam vrel. Fajn, tak mám tajomstvo, ktoré ma spája s kráľom a s kráľovskou rodinou, ale nemusí ma na verejnosti až takto zatajovať!

Nikto o tom predsa nič nevie! Jačala som vo vlastných myšlienkach, pretože som nemala žiadnych priateľov. Bola som sama... na rozkaz kráľa. Áno, povedal mi, že sa nesmiem s nikým baviť. S nikým priateliť. Pretože city zmäkčujú srdce. Pretože city sú zbytočnosť.

Verila som tomu. Bol to kráľ bez koruny, ale napriek tomu som mala pochybnosti o jeho slovách. Bola som vychovaná ulicami mesta Korb. Bola som vychovávaná kráľom a jednou pestúnkou, ktorá žila v tom veľkom dome so mnou, no po tom, čo som jej ublížila ju kráľ poslal preč.

Sedela som v kúte miestnosti a sledovala ten prázdny priestor. Striaslo ma i keď mi nebola zima. Naozaj bude toto môj život? Kvôli tým tajomstvám? Neuvedomovala som si to, ale stával sa zo mňa preto blázon. Z tej samoty, ktorá mi bola od malička vnútená.

Rozbehla som sa von do ulíc a dobehla som až k okraju múrov mesta. Pozrela som sa cez otvorenú bránu a zadívala sa na hory.

Tam vonku by som sa nemusela hrať na niekoho, kým nie som.

Tam vonku by som mohla byť slobodná a zbavila by som sa tej ťarchy v podobe tajomstiev, ktoré mi ničili dušu.

Automaticky som sa priblížila ale jeden zo strážcov na mňa namieril zbraň.

"Nikto neodíde z mesta, ak na to nemá povolenie, alebo nejaký z predmetov úniku." Predmety úniku sa dávali ľuďom, ktorý opúšťali mesto z nejakého dôvodu. Najčastejšie na príkaz šľachty.

Napriek tomu, že som ani jedno z toho nemala som sa pokúsila prešmyknúť okolo. Strážca do mňa sotil tak silno, až som dopadla na zem a spravila jeden nechcený kotrmelec. Všetky stráže sa rozosmiali.

Zanadávala som a kus bokom som zbadala na zemi v tráve niečo lesklé. Nevšimla by som si to, keby som neležala na zemi. Išla som k tej veci.

Šokovane som si uvedomila, že je to drak.

Malý drak.

Celkom iný, než akých opisovali príbehy. Natiahla som k nemu ruku a keď sa pohol, tak som sa strhla. Nebol nebezpečný a uvedomila som si, aký sme si podobný. On ušiel z hôr sem a umieral. Ja som tu tiež umierala a vedela som v kúte duše, že ak by som teraz ušla, zomrela by som v horách.

Ani jeden z nás nemal miesto, kam by patril.

Natiahla som sa po dráčika, ktorý bol celý biely a schovala si ho v náručí tak, aby ho nikto nevidel. Bežala som zasa domov. Postarala som sa oňho. Dala som mu vodu, kus mäsa a nechala som ho v teple.

O pár dní nabral sily a do dvoch týždňov sa naučil lietať. Bola som s ním neustále. Od svitania do svitania. Ten drak zaplnil to prázdne miesto v mojej duši. Mala som pocit, že uňho je to rovnaké.

Spojil nás osud a len on nás mohol zasa rozdeliť.

Vymýšľala som mu rôzne mená a hovorila mu čo znamenajú. On sa napokon rozhodol pre jediné meno a nedokázala som mu ho nijako vyhovoriť.

Albín. Genetický nepodarok.

Dokázal mi odpovedať áno a nie kývaním svojej hlavy. Viedla som s ním preto zaujímavé rozhovory. Dokonca sa pokúšal rozprávať, ako to vedia draky, ale neuspel. Nevedel to.

Uvažovali sme, ako spolu budeme vonku chodievať.

Jediné miesto, kde sa zdržiaval, bolo za mojim krkom, kde sa držal okraju šiat a mojich vlasov, ktoré ho tiež zakrývali.

Mala som ale strach, že by ho mohol niekto zazrieť. Začala som nosiť plášť. Ten sa stal napokon tiež mojou súčasťou a stala som sa pre nosenie plášťa známou.

No nie len kvôli tomu, ale aj kvôli tomu, že okrem plášťa ma zakrývali aj tajomstvá, ktoré nikto nepoznal.

Drak sa stal mojim tajomstvom a bolo to jedno z mála tajomstiev, ktoré mi robili radosť.

Išla som do hradu.

Vedela som to, že musím o Albínovi povedať kráľovi bez koruny. Tiež som s Albínom prešla všetky možné cesty úniku z hradu a okná, kadiaľ môže uletieť preč, keby sa niečo zvrtlo. Pozorne mi načúval.

Keď som vošla do komnát kráľa, zúril. Kráľ bol nepríčetný, pretože som si dovolila za ním prísť. Ocenil ale plášť, ktorý znemožnil ostatným, aby vedeli, kto za kráľom prišiel.

Od tej chvíle som si začala kapucňu sťahovať hlboko do tváre, aby ma nikto nespoznal.

"Pane, musím vám niečo ukázať." To kráľov hnev umlčalo. Spozornel.

Vystrela som ruku a Albín mi zbehol po ramene, lakti, až na dlaň. Kráľ zalapal po dychu a neveril tomu čo vidí.

"Už viac nechcem byť vašou chránenkyňou. Môj život je len môj a ako s ním naložím je moja vec, vaša výsosť. Toto je moje prvé rozhodnutie. Rozhodnutie, ktoré je len moje. Nie Vaše, alebo kráľovstva, ale moje a jedine moje. Tento drak nesie meno Albín a je to môj priateľ. Nechám si ho a nedovolím vám, aby ste naše priateľstvo zničil. Možno som preto zradca kráľovstva, ale som na strane drakov a budem na ich strane vždy stáť. Albín, ktorého nesiem zo sebou, je toho dôkazom." Stíchla som.

Povedala som hoho viac ako dosť a v tej chvíli kráľ pochopil, že nie som jeho bezduchá bábka. Jeho schránka na tajomstvá.

Tajomstvo, ktoré ho nútilo sa o mňa starať sa zmenilo.

Prestal byť mojim patrónom z povinnosti, ale z potreby. Od onoho okamihu sa z nás stali priatelia i keď nie v pravom zmysle slova.

V tej chvíli som našla samu seba a od tej chvíle je môj život naozaj môj. Začala som žiť tak ako som chcela a napokon sa zo mňa stalo to, čím som dnes.

Usmiala som sa do plameňov v krbe a pohladila Albína, ktorý mi ležal na kolene. Zdvihol ku mne hlavu.

"Spomenula som si na časy, kedy sme sa spoznali." Zhlboka som sa nadýchla a spokojne vydýchla. Zamyslela som sa nad tým tak, že som celkom pozabudla na to, že sedím s Katom v cudzom meste. Albín bol ukrytý na mojej nohe pod stolom, takže ho nikto nevidel. Potreboval sa po tej ceste natiahnuť a uvoľniť.

Chcela som počúvať ostatných, ale nedokázala som sa na to sústrediť.

Opustila som Korb... Teraz, keď som po tom už ani netúžila.

Pred pár rokmi by som si nikdy nepomyslela, že keď nájdem samú seba, tak sa zo mňa stane Ametyst - tá v plášti.

Začnem pre kráľa zháňať informácie až zajtra. Odpočinok potrebujeme všetci traja. Ja, Albín aj Kat.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Tara Tara | Web | 31. prosince 2013 v 13:06 | Reagovat

uplně mi z toho běhal mráz po zádech :) a nevím, kde bereš, že je tohle nudná kapitola :) Je zajímavá:)
jen tak dál ;)

2 Aki Aki | Web | 31. prosince 2013 v 19:40 | Reagovat

Sugoi... :D Tahle kapitolka se mi moc líbila.. :D Moc se těším na pokračování.. :D

3 Ayumi Ayumi | E-mail | 2. ledna 2014 v 13:16 | Reagovat

Super kapitola aj keď si napísala že je nudná vôbec si o tom nemyslím už len z toho dôvodu že sme sa dozvedeli o tom ako sa stretla s Albínom a všetko okolo toho. Pekná kapitola teším sa na pokračovanie ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama