20. Kapitola – Pravda

15. srpna 2013 v 7:34 | Momo-chan |  Nakazená

Áno, nemohla som byť originálna :D Páči sa mi, že Rose každého (koho by nemala) fackuje :D
Je to ale posledná taká dramatická facka, tak si ju užite :D Kapitolu venujem Kitsune a Ayumi.
Neviem, čo by som ešte dodala, asi nič. Kapitola je trochu dlhšia, ale pochybujem, že by vám to vadilo :D
Och - dozviete sa tu niečo málo a minulosti Rose a aj to, kto je jej rodič - prežije to?
Tak pekné čítanie.

Vaša Momo-chan




Deti zeme - Elfovia - Víly
Démoni noci - Upíry - Zombie
Poslovia mesiaca - Vlkolaci - Transformátory
Učenci slnka - Čarodejnice - Obdarení
Pôvodní - Nakazení - Ľudia


"Princ, Eluqurell, Nihal, Errai, Meisa, Chara, Sirius, Crayana, Berel, Dion, Acrux, Alkaid, Alya, Mira, Sadalbari, Alaros a Sunnshine. Idú sem úplne všetci." Potvrdila mi riaditeľka.
"Čo budeme robiť?"
"Správa znela, že zabijú podvodníkov."
"Ale to mi nie sme!"
"Presne tak. Preto len počkáme a privítame ich tu. Bude to prvý krát od založenia školy, čo sem prídu."
"Čo ak vás zabijú hneď ako vás uvidia."
"Sú to najstaršie a najsilnejšie bytosti sveta. A keďže sem prichádzajú všetci, musia byť zvedaví. Nič nám nespravia, kým si všetko neoveria a nepotvrdia."
"Myslíte, že zistíme, koho som dieťa?"
"Som o tom presvedčená." Zovrelo mi žalúdok, akoby ho niekto chytil do ťažkej kovovej päste.
Takže budeme čakať. Trvalo to týždeň a ja som za tú dobu ešte viac trénovala. Zbláznila by som sa. Musela som niečo robiť.
Potom nastal v škole rozruch. Vraj boli už takmer pri hrade. Požiadali o stretnutie v koloseu a tak sa tam presunuli všetci študenti. Nadšený z toho, že uvidia legendu a vydesený z toho, že možno budú svedkom popravy. Dvojitej.
Moje pochybnosti nemali konca. Možno nie som princezná. To ona mi to povedala. Riaditeľka.
Pohoršene som si uvedomila, čo robím. Chystala som sa hodiť vinu na ňu, ale celé moje telo sa búrilo proti tomu, aby som v tom riaditeľku nechala. Ja a ona sme stáli dole v aréne a všetci ticho čakali.
Potom sa z ničoho nič objavili na oblohe čierne mraky. Zakryli zapadajúce slnko tak husto, že to vyzeralo, akoby prišla noc. Uvedomila som si, prečo sa to deje. Upíri nemohli chodiť po slnku, ale išli sem aj démoni noci, čo znamenalo, že potrebovali tieň a temnotu, aby sa mohli pohybovať.
"Sú tu." Povedala mi riaditeľka. Prikývla som. Všetci sme sledovali bránu kolosea.
Pocítila som brnenie pod nohami. Zem sa chvela... Oviala ma mágia a potom vstúpili do kolosea. Najmocnejší, najsilnejší, najstarší... Boli veľkolepí a nádherný! Postavili sa vedľa seba a vykročili priamo k nám. Cítila som, ako mi nejaké kúzlo podkoplo nohy a ja som takmer spadla. Ale veľmi rýchlo som našla rovnováhu. Všetci sa pozreli na démona noci Alkaida, ktorý sa zatváril nevinne.
Každého jedného som spoznala, pretože kým prišli, naštudovala som si o nich čo sa dalo a snáď každý deň som čumela na ich obrazy.
"Tvrdíte, že ste našou dcérou a toto tvrdenie vyšlo z vašich úst." Preniesla nádherne čistým hlasom Nihal, dieťa zeme. Bola to kráľovná elfou rovnako, ako bol Eluqurell kráľ.
Prestúpila som pred nich a dala si dole plášť, ktorý do tej doby zakrýval moju stopu. Na ich tvárach sa objavilo prekvapenie.
"Nie je to ani rok, čo som sem nastúpila, najmocnejší. No od prvého momentu mi tvrdili, že niekto z vás, je mojím rodičom. Neverila som tomu, ale postupne som uverila. Neviem, kto z vás to je, no verím, že niekto áno."
Gror, ktorý sa do tej doby skrýval v koloseu z neho vyliezol a prešiel ku mne. Postavil sa vedľa mňa a zreval na najmocnejších.
"Veľký bojovník, Gror. Už je to nejaký ten čas." Aj Gror sa s nimi už stretol. Hlavne s poslami mesiaca. Gror sklonil hlavu, aby ich pozdravil. Bola som si istá, že vedeli o našom spojenectve.
Pristúpila ku mne Crayana, posol mesiaca. Nadýchla sa a jej oči zažiarili zlatom.
"Je mocná. Naozaj mocná." Povedala potichu a ustúpila. "Možno je to pravda." Povedala tie slová svojim priateľom, nie mne a ani riaditeľke.
Následne ku mne pristúpila Errai, dieťa zeme.
"Neboj sa. Ja tvojím katom nebudem." Jej hlas znel ako spev. Položila mi ruku na čelo a zavrela oči. Keď ich otvorila, žiarili jej na bielo.
"Je načase zistiť skutočnú pravdu." Akoby násilne sa mi v hlave premietlo celé moje detstvo. To ako som trpela, ako som žila na ulici, ako som sa bila, aby som prežila a potom šok, keď sa mi zjavila diamantová stopa. Spustila zo mňa ruky a obzrela sa na najmocnejších. "Nikoho nemá. Vždy bola sama. Až príliš sama..." Jemne sa na mňa usmiala.
"Ukončime túto maškarádu! Nemôže byť naším potomkom! Neexistuje šanca, že by sme nevedeli o zázraku." Povedal Berel, posol mesiaca. Alaros, učenec slnka, ku mne natiahol ruku a mne sa na zápästí objavila rana. Začala mi tiecť krv. Gror zreval, no pokyn najmocnejších ho upokojil. Každý z nich si pozeral zápästie, aby sa im objavila krv.
"Existuje jediný spôsob, ktorý neoklame žiadne kúzlo na svete. Spojenie krvi." Preniesol Eluqurell, dieťa zeme. Moja krv vyletela do vzduchu, kde sa hromadila s novou krvou, ktorá zo mňa prúdila, až vytvorila akúsi guličku.
To isté sa stalo im. Nad každým sa vytvoril takýto tvar z ich krvi. Potom povedali všetci naraz jediné slovo - Nergo.
Moja krv začala okolo ich krúžiť a poletovať až sa napokon zastavila pri jedinej s ktorou sa spojila v jedno. "Jedna krv. Tá istá krv. Rodina." Povedala nahlas Nihal, dieťa zeme. Moja krv sa nespojila s Princom, ako sme predpokladali.
Poznanie ma šokovalo. Moja krv sa spojila s krvou Sadalbari, najmocnejšou čarodejnicou na svete. Prvou čarodejnicou...
Jej šok bol ešte väčší než ten môj.
"Vravíte, že toto je pravda? Niet o tom pochýb? Som dcérou Sadalbari?!" Spýtala som sa ich všetkých a oni prikývli. Ja a Sadalbari sme neboli jediné v šoku. Aj ostatný boli veľmi prekvapený. Prišli ma zabiť a nie zistiť, že naozaj existuje ďalší potomok. Všetko mi bolo zrazu ukradnuté.
Podišla som k Sadalbari, k svojej matke a skôr, než ma stihol niekto zadržať, som jej vrazila facku. Najmocnejšej čarodejnici na svete.
"Aj keby si ma za túto drzosť zabila, ver že ťa budem nenávidieť do chvíle, kým neskončí svet. Opustila si ma a ja som preto nikdy necítila lásku rodiny a domova. Len pohŕdanie, chudobu, zimu hlad a bolesť so strachom. Vždy som chcela vedieť, kto sú moji rodičia, aby som spravila presne toto. Poslala ich do hája. Som rada, že už viem, kto si. Možno som vďaka tvojej krvi princezná, ale vedz jedno... nie som tvoja dcéra. Pre mňa si ako matka mŕtva."
Odvrátila som sa od nej a odstúpila. Ak boli predtým šokovaný, nedalo sa to porovnať s tým, čo nasledovalo po mojich slovách. Na to ani slovný obrat neexistoval, tak veľký to bol šok. Práve som ich odmietla ako rodinu.
Sadalbari ku mne natiahla ruku, no odtiahla som sa. Zatvárila sa, akoby nastal koniec sveta.
"Čo si to dovoľuješ ty malé šteňa?!" Vyštekol po mne Sirius. Vyzeral, že mi chce vraziť, možno ma aj zabiť, ale Sadalbari sa z ničoho nič postavila priamo predo mňa a vlkolaka odhodila niekoľko metrov dozadu.
"Nedotkneš sa mojej dcéry!" Povedala zreteľne a jasne. Ona sa potom otočila ku mne a skôr než som stihla niečo spraviť mi priložila prsty na spánky a ja som mala pocit, že padám niekam veľmi hlboko pod zem.


Musím vedieť pravdu. My obe...


Len prosím sleduj... toto je zlomok minulosti. Mojej... i tvojej...


Stála som v miestnosti, ktorá bola jasne osvetlená. Uvedomila som si to hneď. Bola to pôrodná sála. A na stole ležala Sadalbari.
Za ruku ju držala Errai a z druhej strany zasa Crayana. Pomáhal jej s pôrodom doktor, ktorého som nespoznala. Boli tam sestričky a kopec nástrojov.
Sadalbari strašne kričala a aj keď to bolo nechutné a netaktné, priblížila som sa a sledovala som pôrod. Trvalo to dlho a dieťatko, ktoré sa narodilo, bolo celé od krvi. Otvorilo ústa vo výkriku, ale lekár niečo povedal. Nebolo tomu rozumieť.
V tom mu dieťa v náručí ochablo, akoby bolo mŕtve.
Zabil to dieťa!
Nejakým kúzlom, alebo niečo podobné. Potom to dieťa ukázal vyčerpanej Sadalbari a aj ostatným. Vyhlásili ho za mŕtve.
Crayana a Errai sa odvrátili so slzami v očiach ale s žiaľom na tvári Sadalbari sa to nedalo vôbec porovnať. Akoby niekto zabil kus jej samotnej. Uvedomila som si, že po tom dieťatku musela strašne túžiť. Celou svojou bytosťou.
Najmocnejší boli ale prekliaty. Ak dieťa nie je predurčené k tomu, aby ich mocou prevýšilo, zomrie ešte ako plod, alebo po pôrode.
No to dieťa žilo, len ten doktor ho zabil. Bolo to strašné...
Odniesol to dieťa na stôl s prístrojmi ako inkubátor a podobne. Dieťa tam uložil do deky a prikryl ho, aby ho nebolo vôbec vidno.
Sadalbari ošetrili a postupne ju presunuli niekam inam. Nezostal tam nikto, len doktor. Vzal mŕtve dieťa a ponáhľal sa k ďalším dverám. Vybehol cez ne a pokračoval ďalej. Držala som sa ho a bola mu v pätách.
Napokon sa zastavil v nejakej miestnosti, kde bol zvláštny smrad, ticho a trochu chladno. V stenách boli rôzne kovové dvierka.
Kde to som?
Pitevňa.
Prišlo mi zle. Doktor položil dieťa na pitevný stôl. To ho chce skúmať? Rozrezať? Položil dieťatku ruky na brucho a hlavu. Začal si niečo mrmlať a smrad v miestnosti sa zmiešal s prítomnosťou mágie. Dieťa sa akoby zázrakom prebudilo.
"Falošná smrť. Nemôžem uveriť tomu, že ju nespoznali." Rozosmial sa.
"Teraz z teba spravím najmocnejšiu zbraň proti nim! Ty budeš ich skaza! Vypestujem v tebe takú hlbokú nenávisť, že ich budeš mať chuť zabiť." Smial sa ako blázon. Plačúce dieťa zasa niekam odniesol.


Trhlo mnou a ja som sa ocitla zasa niekde inde


"Najmocnejší ťa zabijú! Nás oboch! Keď to zistia..." Doktor strelil facku nejakej žene, ktorá pristála na zemi. Jej oči sa zmenili na jantár, no vlka v sebe potlačila.
"Dôverovali ti! Ako si ich mohol zradiť!"
"Nedokázal som ich poraziť, ale toto dieťa to dokáže. Každého z nich. Vieš to, že Sadalbari je z nich najmocnejšia. Zo všetkých. Ak je toto dieťa predurčené k tomu byť ešte mocnejšia ako ona, dokáže ich poraziť úplne všetkých! A potom nastúpim na ich miesto ja! A z tejto krpane spravím svoju zbraň!"
"Nemôžem uveriť, že som sa v tebe tak strašne zmýlila! Kvôli tebe umrieme všetci a možno aj to malé!"
"Chceš sa mi postaviť do cesty?" Chytil ju za vlasy a udrel jej hlavu o zem. Žena bola trochu omráčená. Mlčala.
Muž odišiel z izby a ona prišla k postieľke, kde dieťa plakalo.
"Nenávidím ho... neboj sa maličká. Zachránim ťa. Je to aj moja vina, že som to nechala zájsť takto ďaleko. Prepáč mi, no nemôžem ťa vrátiť matke, pretože to by znamenalo moju smrť... Prepáč..."
Opäť trhnutie


Zahalená žena bežala ulicami, akoby jej horelo za chrbtom. Zastavila pred známou bránou do detského domova, kde ma našli.
Ako je možné, že mi až teraz doplo, že som to dieťa vlastne ja? Asi som bola s toho všetkého trochu moc v šoku.
Žena si odhalila tvár a ja som si uvedomila, že ide o onú ženu, ktorá prosila doktora, aby ma vrátil. Položila ma na zem a pohladila ma po vlasoch.
"Toto je jediné, čo pre teba môžem urobiť, maličká. Si krásna, ale kvôli tomu, kto si budeš mať teraz veľa problémov, než si nájdeš svoje miesto vo svete a než zistíš, kto vlastne si." Žena vytiahla papierik a napísala naňho meno - Rosemary.
"Jediný dar, ktorý ti môžem dať je ten, že ti dám meno. Nebudeš nikto, ale budeš Rosemary. Prepáč mi, že nemám odvahu na to spraviť niečo viac. Prepáč..." Žena plakala. "No len takto budeš v bezpečí do tej doby, než sa prejaví tvoja moc. Potom ti pomôžu iný." Žena vstala, zazvonila na zvonček vedľa brány do decáku a posledný krát sa zohla, aby mi dala bozk na malé čelo a popriala veľa šťastia.
Potom sa rozbehla preč a ja som tam zostala plakať, pretože odo mňa ušla žena, ktorú som za tú chvíľu považovala za mamu.
Od tej doby som Rosemary, nájdené dieťa bez stopy minulosti.


Otvorila som oči a dívala sa na Sadalbari.
Bola rozmazaná. To kvôli slzám. Objala som ju a ospravedlňovala som sa za tú facku.
"Videla si to?" Prikývla a tuho ma objímala.
"My všetci." Povedal jeden démon noci. Podišli bližšie a privítali ma vo svojej najmocnejšej rodine, na celom svete.
Toto bola moja pravá rodina. Našla som svoju mamu.
Nikdy som nebola šťastnejšia. Vedela som pravdu a konečne som mohla ísť ďalej.
So Sadalbari... nie... s mamou s ktorou nás už nič nerozdelí.
S mamou, ktorá nemohla za naše odlúčenie.
S mamou, ktorú som plánovala nenávidieť.
S mamou, ktorej objatie som si zamilovala takmer tak veľmi, ako to Rafaelovo.
S mamou, ktorú mi už nikto nevezme.
 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Tara Tara | Web | 15. srpna 2013 v 8:53 | Reagovat

Co k tomu říct? Na Rose i její mámu vlastně všechny nejmocnější to byl pěkný podraz x/ hlavně že se to vysvětlilo a není to nikoho z nich vina :)
Díky za kapitolu :) to že se těším na další je zbytečné říkat:) bohužel si ji přečtu až za týden x)

2 Aki Aki | Web | 15. srpna 2013 v 12:59 | Reagovat

Juu.. Nádherná kapča... dobře se to vysvětlilo.. Ten doktor... grrrr... zajímalo by mě, kdo to je... Mohl by to být profesor Kira, protože ten s nejmocnějšíma bojoval, ale nepodařilo se mu vyhrát. (a taky Rose trénoval) hm.. :-? Ten konec byl nejlepší.. bylo to hrozně dojemný a krásný.. :3 Zajímá mě co se bude dít dál. :D

3 Kirawa Kirawa | Web | 15. srpna 2013 v 13:48 | Reagovat

Rose by sa mala fakt odnaučiť tomu blbému zvyku fackať všetkých bez rozmyslu xD ... inak som zvedavá či ešte nejako toho blbého doktora zakomponuješ do deja.... a zdá sa mi, že si to trochu rýchlo vyriešila xD tak ale ja mám čo hovoriť. Aj ja to tak robím, keď sa neviem pohnúť ďalej .... no som zvedavá, čo bude ďalej .... inak taký návrh ... už by si mohla tie posledné kapitoly zverejniť aj po sebe :D

4 Ame Ame | E-mail | Web | 15. srpna 2013 v 14:59 | Reagovat

Tohle byla krásná kapitola. Strašně dojemná, jsem ráda, že má Rose konečně svou pravou rodinu - přestože už o Vánocích získala tu Rafaelovu :)
Jinak ten doktor by měl být pověšen za koule do průvanu -.-
Před chvílí jsem se dívala zpětně na obrázky Nejmocnějších (v kapitole 8) a zjistila jsem, že Sadalbari vypadá skoro stejně staře (možná i mladší) než Rose :D
A souhlasím s Kirawou, poslední kapitoly by mohli vyjít po sobě ;)

5 Dalka Dalka | 15. srpna 2013 v 15:49 | Reagovat

:D Krasna kapitola :) konecne mozem byt normalne naPC :D No presne ako som davnejsie hovorila, je to Sadalbari :)) Proste viem predpovedat buduccnost :D A on..no podla mna to bude prof. Kira... no uvidi sa :/ :)) :D Super vazne uzasne :)

6 Kitsune Kitsune | E-mail | 16. srpna 2013 v 21:32 | Reagovat

Děkuji za věnování. :-D
Jakmile se tam objevili Nejmocnější, napjatě jsem čekala, co se bude dít, zaútočej, nezaútočej. Naštěstí se vše vyjasnilo a Rose získala mamku a sakra mocnou mamku. :-D Ten doktor je pěknej hajzl, doufám, že si to s ním vyříděj a pořádně zaplatí za to, co provedl. Děti se nekradou, to by mohl vědět. :D
Ten konec byl dojemnej, zase jsem málem brečela, jak mě to chytlo za srdce. :-)
Bylo by fajn, kdyby byl její táta Kira, jenže to teoreticky neni možný, už několikrát tu padlo, že upíři nemůžou mít děti, ale tak třeba v tom je nějakej chyták. :-D Jsem opravdu zvědavá, kdo je nakonec její taťka. :D Už se hrozně těšim na další díl. :-D

7 Ayumi Ayumi | E-mail | 21. srpna 2013 v 23:12 | Reagovat

Tak po dovolenke som sa zdravo dostala zase za PC ďakujem veľmi pekne za venovanie ;) perfektná kapitola som zvedavá ako to bude ďalej pokračovať :D ako bude žiť ktorou cestou sa rozhodne ísť :P Veľmi pekná kapitola ... tak mi to chýbalo som sa nemohla dočkať dňa kedy dôjdem domov :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama