9. Kapitola

3. července 2013 v 14:34 | Momo-chan |  dud
Teoreticky posledná kapitola, ale ešte jednu pridám - môj dohovor.
Tak bola to smutná poviedka a tak sa aj končí.
Nebudem to rozoberať tu, ale ak ste sa dopracovali až sem - tak vám ďakujem.
Toto nie je práve bežná poviedka.
Rozhodne to nie je bežná poviedka, ale jedna bežná poviedka tu tento mesiac pribudne :)
Tak, tak, chystám sa na nové dielo.
Som rada, že toto som dopísala. Zajtra pribudne úplný koniec a Dud tým pádom uzavriem.
Tak pekné čítanie.


Vaša Momo-chan




Vzťahy v triede sa po tom incidente zasa zmenili. No postupom času sa na to zabudlo. Veronika sa so mnou bavila, ale už to nebolo tak ako predtým. Vôbec. Tak nejako sa mi vzdialila. Namiesto nej ale do môjho života prišla Miška. Spriatelila som sa s ňou viac ako predtým. Začali sme sa spolu baviť a v poslednom ročníku sa ma spýtala, či by so mnou mohla sedieť.
Pred 4 rokmi by ma ani nenapadlo, že sama toto niekedy niekto spýta. Súhlasila som a naviazala som sa na Mišku. Proste som niekoho potrebovala. Potrebovala som mať kamarátku. Veľmi mi na tom záležalo. Nechcela som byť sama. Už viac nie.
Cez jednu hodinu angličtiny však povedala profesorka, aby sme sa dali do dvojíc a spolupracovali.
"Ja to ale neviem. Neviem o čom mám hovoriť."
"Sofia je vaša kamarátka Michaela, určite vám pomôže a poradí."
"Ona že je moja kamarátka?! Tsk... no to určite." Povedala sarkasticky.
My nie sme... kamarátky? Tak čo som si celú tú dobu nahovárala. Ja už týmto vzťahom naozaj nerozumiem. Čo robím zle. Prečo?
Miška sa na mňa pozrela a rozosmiala sa. Myslela to zo srandy? Teraz to tak vyzeralo. Ona len žartovala. Uvedomila som si to, ale moje ublížené srdce tomu nechcelo veriť. Nechcela som zase naletieť a uveriť, že všetko je fajn, ak hrozilo, že je to pretvárka. Už mi z toho začínalo hrabať.
Ako ma museli vidieť ostatný, keď som začínala liezť na nervy samej sebe? Nemyslela som si, že sa môj život môže ešte zhoršiť. Prestávala som veriť ľuďom. Už úplne a neodvratne.
No nečakala som, že by ma mohol tento svet v ktorom žijem ešte viac pritlačiť na samé dno toho, čo som bola schopná zniesť.
Vracala som sa domov večer z divadla. Musela som prejsť jedným podchodom a dvaja muži sa zrazu odlepili od steny o ktorú sa opierali a išli za mnou. Nechcela som si to pripustiť. Hovorila som si, že majú proste rovnaký smer.
V tom to ale vyzeralo, akoby pobehli a ja som sa strašne naplašila. Vybehla som hore po schodoch a chcela som sa rozbehnúť preč, ale jeden z nich ma chytil za bundu a takmer ma zhodil zo schodov. Ustála som to, ale nedokázala som sa mu vytrhnúť. Postavil sa ku mne zozadu a jednou rukou ma pevne chytil a druhou mi nejakou látkou zapchal ústa. Vďaka tej látke ma napínalo a zadúšala som sa, jazykmi trochu zdrevenel. Nebolo na tom ale nič nebezpečné. Žiadna toxická tekutina či čo. Mali mi to len zabrániť kričať. Aj keď som sa snažila, nedokázala som to.
Začala som sa zmietať, no v tom mu prišiel na pomoc ten druhý a pevne ma chytil. Odvliekli ma bokom od podchodu. Bola tam tma a vedela som, že tam nie je nikde ani živej duše.
"No ták zlatíčko! Čo keby si sa prestala brániť a upokojila sa. Môžeš si to užiť spolu s nami. Čo ty na to?" Uškrnul sa mi do tváre. Nevidela som ho dobre. Bola tma a ešte k tomu som plakala a to celý pohľad skresľovalo.
"Hej, čum na toto!" Zvolal jeho kamoš a strhol mi vlasy. Mojím telom otriasal plač a číre zúfalstvo zmiešané z hnusom. Rozrehotali sa a jeden z nich ma chytil surovo medzi nohami. Chcela som ho kopnúť, ale nemohla som.
"Ale pšt. Len som sa chcel dopredu presvedčiť, že si vážne žena." Opäť rehot. Naplo ma, ale neprišlo nič. Bála som sa, že by som sa mohla zadusiť.
Priklincovali mi telo k zemi. Bolelo to. Veľmi. Začali ma vyzliekať a dávali si veľký pozor, aby som sa im nemohla vytrhnúť. Občas som strácala vedomie, triasla som sa, bála som sa. Nenávidela som seba aj ich. Nenávidela som svoj život.
---Toho čo sa dialo potom vás ušetrím.---
Dokázala som si kľaknúť. Potom vstať a napokon chodiť. Našla som svoj mobil. Celé telo ma strašne bolelo, krvácala som na rôznych miestach, prišlo mi zle a zase raz sami pretočil žalúdok. Zodvihla som vlasy zo zeme a nasadila si ich. Všetko som robila strašne mechanicky.
Chcela som zavolať pomoc, ale zúfalo som si uvedomila, že nemám komu zavolať. Mame? Aby sa psychicky zrútila? Otcovi? Ktorý by mi z veľkou pravdepodobnosťou povedal, že som si to vymyslela, aby som upútala pozornosť. A ešte by mi vynadal, že im robím obom starosti.
Polícii? Aby ma vypočúvali, aby ma vysmiali? Mala som sa baviť s cudzími ľuďmi o tom ako ma iný cudzí ľudia práve napadli a znásilnili.
Chcela som ten mobil naštvane odhodiť, ale potom ma napadlo jediné meno. Veronika. Zavolala som jej.
Zodvihla to. "Čo je? Prečo mi voláš?"
"Veve ja mám problém."
"Preboha Sofia, čo si malá? Aj ja mám kopec problémov a volám ti preto? Neotravuj ma s blbosťami. Ani som nevedela, že máš moje číslo..."
"Čo tým chceš..."
"Nevolaj mi, dobre? Sama mám dosť svojich problémov. Nepotrebujem riešiť tvoje paranoidné zjavy. Alebo je to niečo fakt dôležité?"
"Nie..." Zašepkala som.
"Hej, si tam? Počuješ?"
"Máš pravdu, prepáč mi. Už ti nezavolám."
"No ok. Tak ale fakt netuším, prečo si mi volala."
"Mám ťa rada Veronika. Bola si moja prvá kamarátka. Ahoj..."
"Čo... Sofi...?" Zložila som.
Vydýchla som snáď všetok vzduch, ktorý som mala v pľúcach a až potom ten mobil vypla a zahodila.
Išla som a ani som nevedela kam. Len som sa musela dostať z toho miesta.
Uvidela som otvorenú bránu na jednom vzdialenom paneláku. Išla som k nemu a vošla dnu. Nezavolala som si výťah, aj keď ma všetko bolelo a cítila som sa ako najväčšia špina. Išla som po schodoch a napokon po rebríku vyšla úplne hore na strechu. Sadla som si tam na zem a začala toto všetko písať do tohto hlúpeho denníka.
Vždy mi bolo divné takto si tieto veci písať. Preto som nikdy nezačínala žiadnym - milý denníček. Tento denník rozhodne nebol milý. Nebol ani pekný. Nebolo na ňom nič dobré. Ani v ňom. Len môj život. V skratke na pár stránkach.
Život, na ktorý si spomenie jedine moja rodina.
Život, ktorý ma už nebaví bojovať.
Život, v ktorom som nevidela ani najmenší význam.
Tento denník bude to jediné, čo po sebe zanechám. Práve som sa zasmiala. No naozaj. Tento kus potrhaného zošita je vlastne jediná vec, ktorú tu nechám. Viete ako to vyzerá, keď sa chcem práve zabiť? Nijako.
To je čo? Presne tak. Nevyzerá to nijako. Necítim už nič. Vôbec nič...
Sadla som si na okraj strechy. Výhľad je pekný. Bude to pekný posledný let.
Aké je moje posledné želanie? Chcela by som vedieť, ako by ľudia reagovali na môj príbeh.
Chcela by som vedieť, či by si pomysleli, že som cvok, ktorý sa len ľutoval a nič v živote nedosiahol. Či by ma ľutovali oni? Tí čo mi ubližovali, keby vedeli, ako ma zničili.
Možno preto som teraz už nič necítila, pretože ľudia mi vyrvali srdce a bezcitne ho rozdupali, aj keď som v ňom mala stále nádej. Takto to cítim.
Prečíta si to niekedy niekto?
Aký názor na to bude dotyčný/á mať?
Bude ľutovať, že si tento príbeh prečítal/a?
Mne je to už vlastne jedno, ale chcem vám povedať, tomuto svetu, takýmto spôsobom. Ak ste tyrani, uvedomujete si vlastne, že ľudí okolo seba kúsok po kúsku zabíjate?
Ja som nechcela nič viac, než priateľa.
Teraz budem sebec. Presne tak. Nebudem myslieť na to, koľkých sa moja smrť dotkne. Nebudem brať ohľad na city svojej rodiny.
Toto je moja voľba.
Možno hlúpa, ale pre mňa správna. Pretože chcem nájsť konečne pokoj. Pokoj, kde mi už nikto a nič neublíži. Nežila som dlho, ale život ma unavil. Vládzem spraviť už len jediný krok. Krok z tejto budovy.
Prosím, nehnevajte sa na mňa, že som to vzdala. Nevzdala som to. Len som si našla liek na svoje podupané srdce.
Teraz zahodím tento denník čo naďalej. Prečo? Lebo dúfam, že by si po mojej smrti mohol niekto povedať - chcela by som byť jej kamarátka.
So slzami v očiach vám napíšem poslednú vetu.
Zbohom, moji priatelia.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Ame Ame | E-mail | Web | 7. července 2013 v 13:01 | Reagovat

Došla mi slova.
Nevím, co na to říct, jak vyjádřit lítost nad Sofiiným osudem a vztek na všechny, kteří jí opovrhovali, kteří ji šikanovali, na ty zmetky, co ji znásilnili.
Tento příběh je ještě o poznání tragičtější tím, že je inspirován skutečnou událostí.
Teď si připadám strašně rozmazlená, neprožila jsem si ani jedno procento toho, co Sofi zažila. Bože, kdyby byla mou spolužačkou, tak bych ji brala jako tu nejlepší kamarádku na světě a nedovolila, aby jí nikdo ublížil! Má slova mi teď zní vážně zbytečně...
Děkuji ti, Momo-chan, že jsem mohla poznat tento smutný příběh a život jedné nešťastné holky :(

2 Riana, the Queen of Rainland Riana, the Queen of Rainland | Web | 12. srpna 2013 v 12:30 | Reagovat

Je mi Sofie opravdu líto, nikdo by si neměl projít ničím takovým, protože je to opravdu hnus.. Ale lidé už jsou prostě takový.. Když je někdo jiný, chovají se k němu jako k ospadu..

3 Aira-chan Aira-chan | Web | 20. dubna 2014 v 22:49 | Reagovat

Jen co odhodím tisicí kapesník, vezmu si samopal (nevím ani kde ho mam koupit natož peníze) unesu tajnyho agenta a ty z*rdy rozstřilím na kousky (promiň za vulgaritu) Ale to je nemožné jediné co můžu udělat je toto poslat svým přatelům, aby věděli co prožila.

Moc ti děkuji Momo-chan. Děkuju, že si to sem dala a napsala to.......Arigato.... ×-×

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama