8. Kapitola

2. července 2013 v 8:07 | Momo-chan |  dud
Takže je tu ďalšia kapča.
To znamená, že sa pomaly dostávame k cieľu.
Bude o niečo dlhšia než tá minulá.
Ale fakt iba o niečo :D
O chvýľu by som mala zverejniť aj výsledky triedenia.
Ak ma teda zasa niečo nevyruší...
Takže vám prajem pekné čítanie.


Vaša Momo-chan



Ubehli dva roky. Áno dva roky. Nebudem vám hovoriť na akej strednej som prežila celý prvý rok, ale poviem vám. Že sa všetko zmenilo k lepšiemu. Na strednej som dostala super triedu. Parádny kolektív.
Keď som sa v prvý deň priznala čo mi je, búchalo mi pri tom srdce, bolo mi zle a napokon som sa rozrevala. Bolo to prvý krát, kedy som dokázala takto otvorenie priznať celej triede čo mám za problém. Do teraz som to takto nepovedala. Buď sa to dozvedeli, alebo sa im to donieslo.
Povedala som si ale, že už nebudem tá uzavretá, nevýrazná baba, ale že zo sebou niečo spravím. Priznať sa, bol prvý krok. V mojej triede boli len dievčatá. Možno aj to tomu pomohlo. Našla som si kamarátky. Áno, kamarátky. Všetky spolužiačky sa so mnou bavili. S niektorými som si rozumela.
A v prvom ročníku na strednej som dve svoje spolužiačky po prvý krát vo svojom živote pozvala k nám domov. Bolo to trochu čudné. Nevedela som ako sa s nimi rozprávať, alebo o čom sa budeme baviť. Bola som z nich nervózna, ale ony sa chovali ako doma.
Bolo to čudné.
Teda ja som asi bola čudná. Nevedela som ako to chodí, no ony dve hej. Jedna z nich (Veronika) sa mi rozvalila bez zábran priamo do postele. Trochu ma tým vykoľajila. Bola taká uvoľnená. Bola to moja izba, ale pripadala som si v nej nejako navyše a cudzo. Návšteva sa totiž správala viac ako doma, než ja sama.
Nemáte ani predstavu, čo pre mňa znamenalo, že prišli ku mne domov. Že boli mojimi kamarátkami. Vážila som si ich. V druhom ročníku sa veci ale začali meniť. Prepadla k nám jedna baba. Volala sa Tereza. A vtedy sa dali veci do pohybu. A nebolo to práve tým správnym smerom.
Tereza bola v našej triede ako nejaký vred. Nie pre to, že by sme my boli v triede kamarátky, ale preto, že jedine ona nás dokázala rozhádať. V prvom ročníku sme ťahali sa rovnaké lano celá trieda. Ale keď k nám prepadla, tak sa v našej triede vytvorili skupinky. Začalo sa v triede viac nadávať a hádať.
Jeden človek narobil toľko neplechy. Jedna vec mi pri tom prišla naozaj neférová. Ja som na základnej nikomu nič nerobila a celá trieda sa proti mne vždy spriahla. Ale Tereza ostatných zámerne ranila a urážala, no nikto jej nič nespravil a nerobil. Jej nikto nenadával do očí ani jej neubližoval. Nerozumela som tomu.
Mala som byť ako tento človek, aby mi ostatný dali pokoj? Mala som byť zlá a nepríjemná? Veď je to na hlavu.
Napriek svojmu správaniu bola však Tereza v triede populárna. Aj keď na ňu za chrbtom niektoré nadávali. Aj keď ich zradila, nabonzovala, alebo proti nim niečo nachystala, aj tak sa s toho vykecala a bola za neviniatko. To hento vážne nikto nevidel? To aká v skutočnosti je?
Takto išli moje úvahy celý druhý ročník.
V treťom sa ale zasa niečo zmenilo. Tereza sa totiž pustila do mojej Veroniky. Nie som lezba, ale Veroniku som si veľmi vážila ako svoju prvú kamarátku. Veronika mala ale malý, chúlostivý problém. Zápach. Pot. Smrad. Nazvite to ako chcete...
Mali sme jeden predmet podobný etike, na ktorý chodí Tereza a Veronika nie. Tereza tam vytiahla práve tento Veronikin problém, ktorý podľa mňa ani problém nebol. Každý sa občas spotí, nie? Veď je to normálne. Nie je to niečo, čo by sa malo riešiť pred celou triedou v jej neprítomnosti.
"Tereza prestaň." Povedala som jej. Až príliš živo som si vedela predstaviť, aké by to bolo, keby takto hovorili o mne a mojich vlasoch. Každý proste máme niečo, čo niekomu inému asi vadí. Ale toto nebolo správne. Riešiť to takto. Tereza na mňa zazrela.
"Tebe nesmrdí?" Vybafla na mňa. Zahnala ma do kúta. Nenávidela som sa za to gesto, ktoré som spravila. Prikývla som. "Ale..."
"Čo tým sleduješ?" Skočila mi do reči učiteľka. Pýtala sa to Terezy.
"Ako jej to máme povedať. Aby sa umývala?"
"Toto je veľmi citlivá téma. Naozaj sa o tom chcete baviť?" Spýtala sa teraz všetkých, čo sme tam boli. Súhlasili. Nebolo to správne.
"Toto je ohováranie." Zašepkala som. "A je to zlé." Dodala som potichu.
Miška, ktorá sedela vedľa mňa do mňa drgla lakťom. "Povedz to." Zašepkala mi.
Nie, to by som nezvládla povedať. Všetky súhlasili a keby som začala protestovať... zasa by sa otočilo všetko proti mne. Začali sme sa o tom baviť a radiť. Kedy by sme to mali Veronike povedať a ako.
"Myslím, že najlepšie by bolo, keby jej to povedala jedna, alebo dve z vás a niekde v súkromí."
"Ja to poviem." Ozvala som sa hneď. To som pre Veroniku urobiť mohla.
"Ja to poviem s ňou." Ozvala sa Tereza.
"Nie!" Zvolala som trochu moc nahlas. Ona by to pokazila. Veronika by si mohla všetko zle vyložiť. Mohlo by ju to nejako raniť. To nedovolím. Viem aké to je.
"Poviem jej to sama."
"Sofi, si si istá? Nebude to príjemné."
"Ja viem. Ale bude to tak lepšie. Keď tak sa nahnevá len na mňa a nie na všetkých v triede." Pretože to by znamenalo, že by túto triedu aj školu znenávidela. Už by sa tu necítila dobre. A to som nechcela. Nechcela som, aby si myslela, že všetci v triede sú proti nej.
"Tak dobre. Sofi jej to povie." Zazvonilo a všetky sme išli domov. Večer som si to chcela premyslieť. To ako jej to poviem. A čo jej vlastne poviem. Potrebovala som radu a tak som na FB napísala Katke, ktorá tiež na ten predmet nechodí, čo si o tom myslí.
Akoby som to mala Veronike podať a tak. Katka mi ale neodpísala cez pol hodinu. Bolo to čudné. Vždy mi odpísala, keď bola prihlásená. Zrazu mi ale napísala Tereza a začala nadávkami na moju osobu.
Vrátil sa mi stiesnený pocit v hrudi, ktorý som už viac ako rok necítila. Tereza mi totiž nadávala a popri tom mi povedala, aká som hnusná donášačka, pretože som povedala Katke, ktorá nechodí na ten náš predmet o čom sme sa tam bavili. Zabudla som dodať, že máme nepísané pravidlo o tom, že nebudeme z triedy nič vynášať. (myslené na ľudí, ktorý sú na danom predmete) Ale ja som brala Katku ako súčasť triedy. Mala o tom predsa vedieť, nie? O tom čo sa dialo. Iba Veronika a ona na ten daný predmet nechodia. Chcela som vedieť jej radu práve preto, lebo nebola zainteresovaná.
Potom mi napísala aj ona. "Vy sa bavíte o takýchto veciach? Sofia to je hnus!" Nič viac, nič menej. To ona povedala Tereze, že to vie a vynadala viacerým, ktorý boli v tej dobe na nete, že sme niečo také na hodine rozoberali. A spravila ešte jednu vec. Povedala o tom Veronike...
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Ame Ame | E-mail | Web | 7. července 2013 v 12:45 | Reagovat

Na základní škole jsme byli ve třídě jako jedna velká skupina, bohužel, na gymplu jsme hodně rozdělení do skupinek :/ Ale mezi sebou se nehádáme, prostě jen s těmi co nejsou v "naší partě" se bavíme méně nebo vůbec.
Poznám jednu dívku, co je jako Tereza a podobní lidé mi jsou strašně nepříjemní. Když je takové osoba v místnosti, tak ji všichni zbožňují, ale když se někoho v soukromí zeptám na jejich názor na ni, tak mi povětšinou řeknou, že ji nesnáší. Tak proč se před ní chovají, jako by byla boží dar?

2 Riana, the Queen of Rainland Riana, the Queen of Rainland | Web | 12. srpna 2013 v 12:23 | Reagovat

Celkem se bojím, jak to bude dál

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama