7. Kapitola

1. července 2013 v 11:32 | Momo-chan |  dud
Dlho nepribudla a naozaj som uvažovala, že poviedku celkom zmažem...
Ale 9 z vás hlasovalo o dokončenie, takže to vezmem šupom.
Budú (aj s touto) už len štyri kapitoly v ktorých zhrniem to najdôležitejšie, čo sa v denníku odohralo. Potom v poslednej sa k tomu všetkému sama vyjadrím a niečo vám prezradím :)
No a keď ju dokončím, čo bude rýchlo, tak sa vrhem na novú poviedku, čo bude úplne iný level ako toto. :) Ale k tomu sa dostanem neskôr.
Nie je veľmi dlhá, ale ako hovorím, je v nej zasa pár podstatných vecí.
Teraz vám už len zaželám pekné čítanie.


Vaša Momo-chan.




Sedela som v novej triede, v novej lavici, v novej škole medzi novými ľuďmi. Prečo vlastne?
Ak si na to zabudol/la, bola som šikanovaná v tom pravom slova zmysle. Teraz bolo ale všetko akosi inak. Pokojnejšie. Až moc...
Nikto sa so mnou nebavil, nikto ma nebil, nikto ma neurážal a ani neterorizoval. Nikto si ma vôbec, ale vôbec nevšímal. Spolužiaci vedeli čo mi je. Vedeli, že som iná. Preto sa so mnou nikto nebavil.
Keď niekam prestúpite v deviatom ročníku, ste ako... no čo ja viem... ako niekto kto prinesie hamburger na prazvláštne zasadnutie nejakej vegetariánskej sekty. Oni sa poznali, rozumeli si a mali sa radi. Ja som bola len... votrelec a vyvrheľ. Možno ti to príde zvláštne a smutné, ale ja som bola spokojná. A veľmi.
Nechodila som do školy so strachom, že mi niekto niečo zo srandy zlomí. Proste som si hľadela svojho. Bola som spokojná. Naozaj. ....... Do paroma! Len si to nahováram! Jasné že je deprimujúce keď sa s vami nikto nebaví zazerá na vás. Ale naozaj je to omnoho lepšie, než to predtým.
Stále ale jedna moja časť dúfa, že sami niekto prihovorí, alebo že si konečne nájdem kamarátku. Aspoň jednu jedinú, ktorej by som mohla niečo povedať. Ktorá by ma chápala.
Normálne si baby v mojom veku želajú mať nový mobil, alebo ten sveter čo na sebe mala na koncerte nejaká speváčka. (nosia speváčky svetre?) Ja si prajem jediné. Aby som mala aspoň jednu kamarátku. Pripadám si úboho. Nechcem byť stále v depke, nechcem, aby ma prenasledovali myšlienky o tom, že som celkom zbytočná. Že má nemá nikto rád. Život mám pred sebou do frasa. Nenechám sa predsa poraziť takýmito idiotmi.
No vlastne... skôr je vzácnosť nájsť niekoho kto idiot nie je... Veď už si sama ako idiot pripadám, keď takto uvažujem.
Mali sme teraz telesnú. Väčšinou som sa držala bokom, alebo ma dali do obrany, kde bolo prirodzené, ak som niekomu zavadzala. Vtedy ma polovica triedy v mojom tíme milovala. Pretože zavadzať viem naozaj neporaziteľne. Potom sme išli zasa do triedy a všetko sa vrátilo do koľají zazerania a ignorovania.
Ale teraz sa niečo zmenilo. Cítila som to v ich pohľadoch. Cítila som to na nich! Niečo sa dialo. Pozerali sa na mňa nejako inak. Akoby ukradomky a nenápadne. Aspoň sa o to snažili. Baby sa chichotali a chalani sa na mňa uškŕňali, ale snažili sa to skrývať.
Mám niečo s parochňou?
Alebo na tvári?
Čo sa to deje?
Znervóznela som a úplne mimovoľne som si vybavila, ktorým smerom je vécko... Srdce mi trochu splašene búchalo a pritom sa nič nedialo. Upokoj sa! Upokoj sa! Veď ti nikto nič nespravil. Možno sa ani nesmejú mne. Možno som domýšľavá.
Nervózne som si otvorila fľašku v ktorej som mala svoj obľúbený jablkový džús a napila sa v snahe urobiť nejaký úkon, ktorý ma rozptýli. To čo som spravila však vyvolalo obrovský výbuch smiechu v triede.
"Spravila to! Spravila to!" Ozývali sa chalani a prehýbalo ich od smiechu.
"Napila sa!" Bola som zmetená a prišlo mi trochu zle. Ničomu som nerozumela. Napila? No a čo že... pozrela som sa na fľašku. Oni mi do nej napľuli...?
"Vypila tie šťanky!!" Zvolal jeden, ani neviem ako sa volal, a rozosmial sa ešte viac. Pridali sa k nemu už úplne všetci. Až po niekoľkých sekundách mi došlo, čo vlastne povedal.
Šťanky... Vyrútila som sa z triedy ako namydlený blesk a priamo na dievčenské vécka. Akurát som dobehla, aby som vyvrátila všetko čo som v žalúdku mala. Napínalo ma osem minút. Viem to, pretože zazvonilo na ďalšiu hodinu. Namiesto toho, aby som vyšla von som sa zviezla po stene kabínky a rozplakala sa.
Život nie je fér. Mnohý slávny a aj normálny ľudia vravia - buď originál. Ja ním som. A vravím vám, že je to riadna blbosť. Tak veľmi rada by som bola ako ostatný...
Zase raz som si z kabínky spravila brloh. Už nikdy som odtiaľ nechcela vyliezť. Kopla som do steny, ale inak som nespravila vôbec nič. Toto bola moja 4 škola. Všade to bolo po chvíli rovnaké, ale tu bolo ticho až pridlho. Nevedela som, ako dlho som tam sedela a proste plakala.
Vedela som len dve veci. Moji rodičia sa to nesmú dozvedieť, pretože mama bola zničená z toho, že jej dieťa trpí a otca moja slabosť čoraz viac rozčuľovala. Nemal by nervy na to hľadať mi novú školu. A tá druhá vec o ktorej som bola presvedčená bola tá... že už nikdy nebudem piť jablkový džús.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Cyti Cyti | E-mail | Web | 1. července 2013 v 12:11 | Reagovat

Ach...dúfala som, že sa už bude Sofii viac dariť...

2 Ame Ame | E-mail | Web | 7. července 2013 v 12:31 | Reagovat

Vzít, nakopat, vyhodit ven oknem a nakopat ještě jednou. Takové de**li (omlouvám se za vulgaritu, ale takové chování mě prostě strašně točí) bych s chutí nakopala i tisíckrát.
Jdu číst dál, strašně bych jí přála nějakou chápavou duši, která by se stala její kamarádkou.

3 Riana, the Queen of Rainland Riana, the Queen of Rainland | Web | 12. srpna 2013 v 12:15 | Reagovat

A to jsem si už myslela, že to bude lepší..

4 Aira-chan Aira-chan | Web | 20. dubna 2014 v 22:33 | Reagovat

=-O

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama