5. Kapitola – Spojenec

18. července 2013 v 7:13 | Momo-chan |  Nakazená

Takže v tejto časi pochopíte, prečo som sa vás pítala sa zvieratá :) Kapitolu venujem Ame,
pretože mala správne tušenie (ale uvažovala som aj o Ryuu)
Uvažovala som, koľko to bude mať asi kapitol... 20? 25? 30? 150? (raz sa mi podarilo aj 150 pri poviedke) :D
Stačilo, pekné čítanie vám prájem.

Vaša Momo-chan



Deti zeme - Elfovia - Víly
Démoni noci - Upíry - Zombie
Poslovia mesiaca - Vlkolaci - Transformátory
Učenci slnka - Čarodejnice - Obdarení
Pôvodní - Nakazení - Ľudia


Stáli sme v aréne kolosea.
Zistila som, že bolo celé vybavené modernou technikou, ako reproduktormi, mikrofónmi, osvetlením, ktoré bolo aj malé ale aj také, ktoré vyzeralo, akoby ho ukradli z nejakého futbalového či baseballového ihriska. To bolo zapnuté teraz a jasne nás osvetľovalo.
Bola noc prvého oficiálneho školského dňa. Neučili sme sa, len sme čakali na túto chvíľu. Čas, keď bude tma a prebudí sa každý jeden upír, aby mohli aj oni sledovať slávnostné spojenie nakazených a ich spojencov.
Bola som nervózna. Prisahala som, že ak sa so mnou bude chcieť spojiť nejaký hmyz, tak odtiaľto padám a už ma tu nikdy nikto neuvidí. Páčilo by sa mi niečo malé a huňaté, trebárs zajačik. Alebo malý pes. Naozaj som nestála o hmyz, alebo rybu ako povedal Rafael. Stela ma chytila za ruku.
"Čo ak si nás vyberie nejaká ohava?"
"Ronnie si ťa ako spojenca vybrať nemôže." Stela sa potichu zasmiala. Chcela som, aby sa trochu upokojila.
"Mám ale strach, aby tam nebolo niečo horšie ako Ronnie."
"Myslím, že taká bytosť neexistuje." Zašepkala som jej.
"Aj vred je viac vľúdny a sympatický než ona." Teraz už smiech vyslovene zadržiavala. Pár študentov na nás zazrelo. No a čo?
Ten týždeň, čo už som tu, ubehol ako voda. So Stelou sme sa stali nerozlučnými a spriatelila som sa aj s Rafaelom s ktorým som sa neustále pre niečo doťahovala. Nebola som doňho rachnutá, len som sa pri ňom cítila fajn.
Pár krát som sa stretla aj s nejakým upírom. Ako povedala Stela, boli oblečený v kožených veciach, ale tvárili sa až príliš snobsky. Ako pupky sveta. Okamžite som sa naladila na Stelinu vlnu a týchto nadutých pajácov odsúdila pre ich nadradené správanie.
Ale do pekla... pozeralo sa na nich fakt dobre.
Boli sexy, až mi to niekedy bralo dych. Jeden večer do mňa Rafael drgol, lebo som ho ignorovala, pretože predo mnou jeden upír stál. Bol to fakt kus. Mal dlhé, lesklé čierne vlasy, hnedé oči, ktoré pri určitom svetle pripomínali červenú, či oranžovú a bledú pleť. Jeho tvár bola ako tvár aristokrata. Tvrdé, ale krásne črty.
Keď sa naňho ale zavesila Ronnie, moje predstavy sa úplne rozplynuli. Rafaelovi trochu vadilo, keď som nad nimi tak slintala. Nikdy som ale upíra nevidela, takže som bola očarená.
Usmiala som sa nad tou spomienkou. Tiež musím priznať, že Rafaelovo žiarlivé správanie mi naozaj lichotilo, pretože ak mi niekto vedel okrem upírov vybiť dych, bol to Rafael.
Nemal príliš dlhé vlasy, no neboli ani krátke. Niektoré pramene mu akurát dosahovali ramená a iné mal zasa kratšie. Boli hnedej farby. Ofina mu spadala na tvár a väčšiu časť vlasov mal ukrytú pod šatkou. Bol odo mňa vyšší a mal prenikavo modré oči, ktoré sa mu zmenili na jantárovú až zlatú vždy, keď sa v ňom prebudil vlk.
Ešte k tomu mal skvelú postavu. Nedivila som sa, že po ňom išlo toľko dievčat na škole, ale stále ma prekvapovalo, že sa bavil len so mnou a so Stelou a o ostatné baby moc záujem neprejavoval. Bavil sa hlavne a len s chalanmi.
Radšej som sa vrátila do reality skôr, než som sa stihla pristihnúť ako po ňom tajne slintám, pretože to by bolo zlé. Nechcem s ním byť. S nikým...
Teraz som stála v tomto koloseu a stala som sa atrakciou pre všetkých študentov. Našťastie som tu nestála len ja. Čakali sme, než vypustia všetky zvieratá, čo tam mali. Všetci ostatný študenti pritom sedeli na miestach pre divákov a sledovali nás. Spravili z toho poriadnu šou.
"Milý študenti Beast High! Hovorí k vám riaditeľka Izabela Sally Williams! Dnes je to prvý školský deň a ako každý rok aj dnes ho zahájime rovnako slávnostne. Každý nakazení si dnes nájde svojho spojenca a spojenec jeho, aby mohli začať spoločnú cestu za hľadaním svojej podstaty. Tak veľa šťastia. Vypustite ich!" Zvolala a všetky klietky okolo nás sa otvorili.
Začali odtiaľ vybiehať alebo vylietavať zvieratá. Bolo ich veľa a bežali do kruhu okolo nás.
V tom sa jedno zviera, pes, odpojilo a vbehlo medzi nás k jednému dievčaťu. Následne medzi nás vbiehali aj iné.
Všimla som si, že k Stele prišlo malé vĺča. Celá rozžiarená ho zdvihla do náručia a pritúlila si ho. Malý vlk jej olízal diamantovú stopu a ona vyzerala, že skolabuje no ani nie o sekundu na to už vyzerala zasa normálne. Celá rozžiarená vĺčika rozdrvila vo svojom náručí. Evidentne mu to ale nevadilo.
Pomaly sa všetci spojenci k niekomu pričlenili.
Začala som mať vážne čudný pocit. Zvieratá už sa takmer všetky minuli a keď sa spojilo aj posledné, zostala som prekvapene stáť. Ja nemám spojenca? Zamračila som sa.
"Hej, Rose! Pozri sa na Ronnie." Štuchla do mňa Stela lakťom.
Rozosmiala som sa. Ronnie sa totiž tvárila, akoby jej dal niekto k nosu mysu so psími ho... no proste niečo nechutné. Uvedomila som si, čo sa stalo. Jej spojenec bola včela. Vyvolala smiech u mnohých, nie len u mňa a Stely. Hádzala po nás vražedným pohľadom a vyzerala, že chce čím skôr ujsť.
Poobzerala som sa. Každé zviera čo tam bolo sa k niekomu pridalo. Ani jedno nezostalo... Bola som bez spojenca a z nejakého dôvodu som sa preto cítila trochu prázdna a sklamaná. Pozrela som sa na riaditeľku. Naznačila mi, nech som pokojná. Ok. Tak budem pokojná.
Povzdychla som si. Kto by ma chcel za spojenca? Bola som nikto, nemala som postavenie a o tomto svete som nič nevedela. Nemala som žiadne skúsenosti a stále som si pripadala ako Alenka v ríši divou.
Riaditeľka vstala čím na seba pritiahla pohľady študentov. Dav a aj decká stíchli.
"Gratulujem. Práve ste sa stali úplnými a ja vám už môžem len priať veľa šťastia na vašej ce..." Zamračene a zároveň prekvapene sa pozrela na jednu bránu z ktorej vybiehali naši spojenci. Všetci sme sa pozreli tým smerom.
Objavilo sa tam ešte jedno zviera. Obrovský medveď. Bol tmavo hnedý, po tele mal veľa zreteľných jaziev a vyzeral neskutočne mocne. Na jednej strane mu chýbal kus ucha, jazvy mal aj na papuli. Okolo krku mal oviazané akési silné no potrhané a staré lano.
Vedela som, že sa pozerám na toho grizlyho, ktorého spomínal Rafael. Niektoré z deciek za mnou zajačalo. Začali cúvať, aby boli od medveďa čo najďalej.
To som bola jediná, ktorú napadlo, že by ho to lano mohlo naozaj obmedzovať? Omínať okolo krku a občas, pri nejakých pohyboch možno až pridusiť? Prečo mu ho nedal niekto dole?
Spravila som tri kroky k nemu a on na mňa zreval. Zvieratá, ktoré vedeli vrčať vrčali a bránili svojich ľudí.
"Slečna Renaldy, nehýbte sa!" Prikázala mi riaditeľka. Ignorovala som ju. Spravila som ešte dva kroky a potom som zastala. Medveď ku mne podišiel, zahľadel sa mi do očí a potom na mňa znovu zreval. Necúvla som. Nespravila som vôbec nič. Len som tam stála. Potom sa postavil na zadné a ja som zbadala všetky jeho jazvy.
Zamával mohutnými labami vo vzduchu a vyzeralo to, že na mňa zaútočí, no napokon dopadol presne tak, že jeho hlava bola len pár centimetrov od tej mojej. Sklonil svoju veľkú hlavu, akoby ma zdravil a potom sa na mňa zahľadel svojimi hnedými očami.
Vystrela som k nemu ruku a trošku sa mi triasla. Natiahla som ju a chytila som to pichľavé lano. Našla som na jednej strane uzol s ktorého viseli zvyšky lana. Medveď ho ťahal za sebou. Pokúsila som sa ho rozviazať, ale bolo až príliš silné.
Nosila som za opaskom tajne nôž. Naučila som sa mať pri sebe zbraň, lebo ma to tak naučil môj životný štýl. Keď jeho čepeľ vystrelila a zaleskla sa vo svetlách tých veľkých reflektorov, medveď zreval a postavil sa zase na zadné. Bez okolkov a zaváhania som chytila ten voľný kus lana, ktorý za sebou normálne ťahal a potiahla som ho zaňho, aby zasa dopadol na všetky štyri.
"Možno ti to nikto nepovedal, ale bez toho lana okolo krku budeš slobodnejší." Usmiala som sa na medveďa. Jeho vrčanie utíchlo. Dala som sa do rezania uzla. Bolo to fakt hrubé lano. Trvalo mi to niekoľko minút a pár krát som si takmer urezala z prsta. Potom ale poľavilo, preťala som aj posledné nitky a napokon sa staré, špinavé lano rozpadlo.
Medveď si sadol a labou si prešiel za hlavou na mieste, kde musel mať lano už niekoľko rokov. Potom to spravil aj druhou labou a napokon sa postavil na všetky štyri a víťazoslávne zreval. Rozosmialo ma to.
"Ani to nebolelo, však?" Pozrel sa mi do očí a asi ma malo vydesiť, že mal hlavu na rovnakej úrovni ako ja a to bol na štyroch. Bol naozaj obrovský. Spravil krok v pred a otrel sa mi hlavou o moju diamantovú stopu. Zalapala som po dychu a moje telo zaliala horúčava, ktorú hneď vystriedal chlad a potom len nekonečný pokoj. Prekvapene som vydýchla.
Som Gror, vojnový bojovník a od tohto dňa tvoj spojenec. Budem ťa chrániť. Ozval sa mi v hlave hlas, ktorý bol cítiť vrčaním.
Čakal som na teba niekoľko desaťročí, dieťa. I keď je náš diamant rovnaký, narodil som sa s ním omnoho skôr ako ty. Už pred viac ako 150 rokmi. Vedel som, že jedného dňa prídeš a že ma budeš potrebovať. Preto som robil všetko preto, aby som prežil každý boj, do ktorého som sa dostal. Pomôžem ti na tvojej ceste. Cítim, že tvoja stopa je väčšia než vyzerá, ale tá moja už pokrýva za tie roky celé moje telo. Čoskoro budeš mocnejšia ako ja a bude pre mňa česť byť tvojím spojencom.
Vyhŕkli mi slzy. Netušíte čo som cítila a ťažko by som vám to vysvetlila. Cítila som sa, akoby som práve našla svoju chýbajúcu polovicu. Akoby som našla svoju rodinu a cítila som aj jeho. Jeho bolesť a samotu pri tom dlhom čakaní na mňa a radosť, že som konečne pri ňom. Cítila som aj prísľub, ktorý si dal. Že ma ochráni a vytrénuje. A ja som si prisahala, že už nebude sám, že zostane navždy mojím spojencom a nič nás nerozdelí.
Nemuseli sme si nič z toho povedať. Tieto pocity mi konečne dovolili pochopiť slovo spojenec. Bytosť, ktorá s vami bude za každých okolností a vždy vás bude chrániť vlastným životom.
Gror. Môj Gror.
Hodila som sa mu okolo krku a on spokojne zabručal, len matne som si uvedomovala, že som ho objímala presne na mieste, kde mal predtým to lano.
Nasadni na mňa. Povedal mi v mysli.
"Čo?!" Spýtala som sa zo smiechom. Sklonil sa, takmer si ľahol na zem. "To nemyslíš vážne." Zakrútila som hlavou. On ale nadvihol jedno obočie v ľudskom geste. Neverila som, že som to vážne spravila. Vysadla som naňho a on zreval. Pevne som ho zovrela kolenami, ale dala som si pozor, aby som ho neobmedzovala v pohybe. Rukami som ho chytila na krku za dlhšiu srsť a on sa rozbehol okolo celého kolosea. Môj jakot mu bol doprovodom.
Nevyzeralo to tak, ale cítila som sa, akoby som tam vždy patrila. Na jeho chrbát.
Aj patrila. Bol som stvorený pre teba, tak ako ty pre mňa. Len nechaj ten pocit, aby ťa objal. Zabudni na všetok smútok, čo si kedy cítila. Teraz máš mňa. Preniesol pokojne.
Prebehli sme okolo celej arény dva krát a potom som zosadla. Bolo to úžasné. Budem tu, vždy keď budeš potrebovať. Ako všetci spojenci. Žijeme v koloseu.
"Nevadí ti to? Necítiš sa tam ako v klietke?"
Po tých rokoch života mi to nevadí. Prikývla som. Otočil sa mi chrbtom a vydal sa k bráne z ktorej vyšiel. Naposledy sa na mňa pozrel. Dobrú noc, bojovníčka. Povedal mi v mysli. Potom zmizol v tieni kolosea.
Bola som šťastná. Strašne moc. Cítila som sa, akoby mi nikto na svete nemohol ublížiť. Podišla som k ostatným deckám. Aj ich zvieratá sa začali vracať dnu. Stela na mňa pozerala s pootvorenými ústami.
"Vybral si ťa grizly? Grizly?!" Jej hlas bol asi o oktávu vyšší.
"Je skvelý." Stela sa nervózne zasmiala a prikývla. Pustila na zem svoje vĺča a aj to odcupkalo do vnútra kolosea, kde mali svoje miestnosti, brlohy, alebo stajne či hniezda.
Zamával mi Rafael a keď zbadal, že som si ho všimla, zavolal ma k sebe. Prišla som k nemu a vyslúžila som si od báb pár imaginárnych žiarlivých nožov priamo do chrbta.
"Čo?" Spýtala som sa ho.
"Maličká, ty si samé prekvapenie. Už som myslel, že ťa budem musieť ísť zachraňovať pred grizlym. Veď by ťa zožral na dva hlty." Rozosmial sa.
"Ha-ha-ha." Pretočila som očami. "Ty by si ma šiel zachraňovať?"
"Mne, ani bratovi vlkovi sa nepáčila predstava, že by ťa zjedol veľký, zlý medveď. Ak ťa niekedy niekto zje, maličká, budem to ja." Usmial sa na mňa žiarivo.
"Keby si nebol tak vysoko a nebránil by mi tento múr, tak by som ťa práve kopla, Rafael. Čo mám urobiť, aby ťa tieto tvoje reči omrzeli?"
"Čo tak rande?"
"Čože? Hrabe ti? Veď by ma tieto baby zabili. Som na izbe s Ronnie a tá by ma za jedno rande s tebou zadusila vankúšom počas spánku. Nie, ďakujem. Neprosím." Otočila som sa a išla smerom k východu.
Počula som za sebou len Rafaelov smiech. Ten smiech sa mi nejako dostával pod kožu a bála som sa toho, že by sa moje mať rád mohlo trochu zmeniť. To nechcem... Nevedela som prijať predstavu, že by ma niekto miloval.
Odhodili ma moji rodičia, ako môžem veriť tomu, že by ma mohol niekedy milovať cudzí chalan? Nie, tomu neuverím. Nemôžem si dovoliť, aby sa moje kamarátstvo s ním zmenilo na niečo viac. Proste nemôžem...
Jediný, kto ma neodhodí je Gror. Aj keby som mala byť do smrti sama, jeho spoločnosť mi bude stačiť. Tak hlboké bolo slovo - spojenec.
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Kirawa Kirawa | Web | 18. července 2013 v 8:20 | Reagovat

mackooooo :D vidíš o tom som sa úplne v predchádzajúcej kapitole zabudla zmieniť :D tiež som si myslela, že to bude jej spojenec :) suprovo si to  napísala, úplne som sa do toho vžila, ako keby som aj ja sama sedela na ten tribúne a sledovala som to :D inak ten Rafael - ja z neho umieram :D strelená to osoba :D nečudujem sa , že ho Rose chcela kopnúť do nohy :D ........ inak na ten počet kapitol som fakt zvedavá :D plus som zvedavá ako sa toto všetko bude ďalej vyvíjať :)

2 Ame Ame | E-mail | Web | 18. července 2013 v 11:22 | Reagovat

Děkuji za věnování ;)
Jsem vážně šťastná, že bude mít Rose po zbytek svého života spojence, který ji bude chránit a podporovat. Zaslouží si to :)
Scéna, kdy přeřezala provaz byla nádherná, úplně jsme ji viděla před očima.
A Rafi *vytvořila si pro Rafaela přezdívku XD* je vážně skvělý kluk, Rose by si s ním měla vyjít ;) Vždyť je jasné, že jeho vlk se jí nemůže nabažit :3

3 Ryuu L Ryuu L | Web | 18. července 2013 v 12:42 | Reagovat

o Ryuu neuvažuj, stačí ak tá poviedka bude mať skutočne 150 kapitol (+_+) nehehe >:3 XD (gome, dnes som vypila privela kakaa v_v XD)
to je čím ďalej úžasnejšie :) páči sa mi, ako nechávaš priestor čitatelovi aby si aj sám dokázal vložiť svoju fantáziu a predstaviť si niektoré veci či prostredie :3
dnes sa mi páčila celá poviedka, ale najviac si ma získalo to ako si grorom vytvorila ten vzťah... to ako si to popísala.. strašne sa mi to páčilo ♥

4 Aki Aki | Web | 18. července 2013 v 12:51 | Reagovat

To byla nádherná kapitola... :3 Scéna, kdy se vybírali spojenci byla bezvadně napsaná. Naprosto jako bych to viděla na vlastní oči. Gror vypadá jako sympaťák. :D Rafaela vážně žerou všechny holky... a to nejen v příběhu.. :D Ať se bude Rose jakkoli proti tak jí to moc nepomůže.. nakonec stejně podlehne ;-) :D Jsem hrozně ráda, že má Rose kamarádku jako Stelu. :-D Taková kámoška je nejlepší... :D Už se moc těším na pokráčko..... :3

5 Kitsune Kitsune | 18. července 2013 v 13:22 | Reagovat

Prví výbuch smíchu začal už v části "Ronnie si tě jako spojence vybrat nemůže." :D
A ze židle jsem málem slítla, když si Ronnie zvolila včela. :-D
Ta část s Grorem byla opravdu krásná, úplně jsem to viděla před očima. :-)
A třešničku tomu dal rozhovor s Rafaelem, takovýhle odmítnutí určitě ještě nezažil. :-D

6 Kini Kini | 18. července 2013 v 20:51 | Reagovat

Ahoj :) Je to super uzasna poviedka... aj ked nenapisem nic moc, tak viem ze ta aj tento koment potesi :)) :D Je to tak mega poviedka... uplne si ma ziskala :) Obdivujem ta ako si to napisala... veta "Nevedela som prijať predstavu, že by ma niekto miloval." ma dostala... z kazdeho pohladu :)

7 Fusee Fusee | 18. července 2013 v 22:23 | Reagovat

Úžasná vážně úúžasná povídka .... Na chvíli odjedu pryč a přijdu o tolik věcí  :-? sice jsem viděla 1. kapitolu  ale je to čím dál lepší :D  těším se na další díl :-) tak ať je tu co nejdříve   :-D

8 Tara Tara | Web | 19. července 2013 v 20:24 | Reagovat

Nádherný, dokonalý :) Musím říct, že umíš opravdu skvěle a poutavě psát :)
Povaha Rose je dokonalá, a ten dnešní díl o jejím spojenci byl nádherný :)
No píšu bláboly x) Těším se na další kapitolu :) a doufám, že jich povídka bude mít hodně :)

9 Ayumi Ayumi | E-mail | 20. července 2013 v 12:59 | Reagovat

Si skvelá píšeš strašne zaujímavé texty plné humoru začínam si tvoje poviedky obľubovať čoraz viac :)a čoraz viac sa začínam tešiť na ďalší diel :P

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama