1. Kapitola

27. ledna 2013 v 16:18 | Momo-chan |  dud
Paradoxne som napísala novú kapitolu k nevej poviedke :D
Prečo paradoxne?
Pretože pred niekoľkými dňami (alebo hodinami) som premýšľala, že rubruku Poviedky celkom odstránim.
Oznamujem, že táto rubrika je u mňa na poslednom mieste, ale nechávam si ju :)
Namiesto toho včak mažem poviedku Cesta vlčice :) Tú totiž nemám sama poriadne premyslenú a len by tam tak chuderka stála :/ Hanba mi... Tak dúfam, že DUD sa chytí aspoň u niekoho :)
K tomuto oznamu preto pridávam novú poviedku s názvom Diary - Ugly Duck (v skratke DUD)
Je to príbeh so skutočným podkladom zo života :)
Je to zatiaľ melancholidké a trochu depka, ale také škaredé káčatko na začiatku proste bolo :) Tak snáď sa to niekomu zapáči - mimochodom, žiadam - ak prečítate napíšte mi prosím nejaký váš osobný názor :) Ďakujem :) A ešte niečo--- Pekné čítanie :3



Sedela som v izbe a plakala. Srdce som mala preťaté na niekoľko častí. Zase ma v škole dobili a šikanovali. Zase s tým nič nezmôžem a zase je to všetkým jedno.
Modriny som mala na miestach, kde sa dali ľahko zakryť oblečením. Stiahla som si nižšie spodný diel pyžama a pozrela sa na oblasť pri panvovej kosti. Pohľad bol rovnako bolestivý, ako modrina sama. Veľká, fialovo-modrá a s priemerom asi 6 centimetrov.
Pozrela som sa na druhú stranu. Tam bola modrina menšia, ale rovnako jasná. Otrela som si slzy a zhlboka sa nadýchla a roztrasene vydýchla. Nepomohlo. Plač pokračoval. Pyžamové gate som si zas vytiahla.
Pozrela som sa von oknom svojej izby na modrú oblohu. Cez slzy som mala všetko rozmazané.
"Prečo, keď mi vravia, že existuješ, aby si nás chránil, nič nerobíš? Prečo to necháš tak? Neverím na teba, Bože. Nemám na to dôvod." Zašepkala som výčitku bytosti, na ktorú niekto veril a iný nie. Starenka mi vravievala, že Boh nás chráni a odpúšťa nám naše hriechy.
Mňa nechráni žiaden Boh. Chránim sa sama a chránia ma dvere na školských toaletách...
V tom čase som presvedčila samu seba, že nič ako Boh neexistuje. Táto domnienka sa ma drží do teraz.
***
"Vylez! Ty malá krava, vylez!" Zahučal Gregor a kopol do dverí kabínky na dievčenských véckach.
Roztriasla som sa a do očí sa mi nahrnuli slzy. Ani som nepípla. Posledný raz kopol a za zvuku zvončeka oznamujúceho začiatok novej vyučovacej hodiny odišiel. Vydýchla som si, šokovaná a vytrasená som sa posadila na hajzel.
Srdce mi búchalo až v hrdle a bolo mi zle. Mala som šťastie, pretože som túto prestávku ušla.
Musela som sa tam ale vrátiť. Odomkla som už takmer vylomený zámok na svojej smradľavej pevnosti a vyšla von.
Zo zrkadla sa na mňa dívalo dievča s hnedými očami, vychudnutou postavou, kruhmi pod očami a zmočenou tvárou od sĺz. Otrela som si ich a opäť zhlboka dýchala, aby som sa upokojila.
Prešla som k dverám véciek a tesne pred chytením kľučky som zastala. Keby som tu umrela, všimol by si to niekto? Skončilo by sa toto? Prestal by tento strach?
Pri tých myšlienkach som sa roztriasla. Nebolo správne takto uvažovať. Ale cítila som sa tak strašne sama...
Nevzdám sa. Nie pre blbcov ako oni. Ešte k tomu, ak by sa mi niečo stalo, mama by zošalela.
Neuvažovala som nad samovraždou ako nad hriechom, skôr ako o vyslobodení z tohto... Bola som iná ako normálne decká. Práve preto ma nenávideli a pohŕdali mnou. Nenávidela som samu seba za to ako vyzerám. Za to aká som...
Neverila som si, nemala som priateľov a ani nikoho, kto by sa ma zastal. Bola som sama. Čo sa mojich problémov týkalo.
Začula som kroky a ľadová ruka mi pohladila chrbticu. Striaslo ma. Mimovoľne som cúvla a zovrel sa mi žalúdok. Dvere sa otvorili a stála v nich moja spolužiačka. Miša...
"Učiteľka sa po tebe zháňa. Je jasné, že si sem zaliezla ako potkan. Pretože to presne si. Čo keby si zaliezla niekam do kanála, ha? Urobila by si všetkým radosť!" Zdrapila ma za tričko pri krku a doslova ma vysotila von na chodbu. Nikto tam nebol.
Uškrnula sa na mňa a sotila do mňa. Dopadla som na zem a ona sa potichu rozosmiala. Zohla sa ku mne.
"Bolo by lepšie keby si v nejakej diere skapala." Potom ma kopla do chrbta a išla smerom k našej triede. Otvorila dvere a zvolala na učiteľa : "Je jej zle. Za chvíľu tu bude." Predtým, než sa dvere zavreli som začula smiech a napomenutie učiteľa.
Decká vedia byť zákerné.
Postavila som sa a oprášila si veci. Už ani nezrátam, koľko krát som sa postavila, po tom, čo ma niekto zrazil na kolená.
Bola som terčom svojich tridsiatich spolužiakov, bola som Sofia, do ktorej si mohol každý kopnúť, ktorej sa mohol každý vysmievať... Bola som tá plešatá, ktorú všetci nenávideli.
Trpím chorobou zvanou alopécia. U detí nezvyčajná, obzvlášť u dievčat, no predsa som ju dostala a bola pre mňa nočnou morou. Alopécia je kožné ochorenie pri ktorom vám vypadnú vlasy, mihalnice a obočie. Nič viac, nič menej.
Vďaka tej chorobe som odlišná... Vďaka tej chorobe mám dojem, že nikam nepatrím a že som najväčšia špina na zemi... Vďaka tej chorobe, som sa naučila veľa vecí a bola to práve táto choroba, ktorá mi ukázala svet, ktorý by som inak nevidela... Toto nebol úplný začiatok môjho príbehu, no bol to prelom.
Pretože niekde v tomto období ma na telocviku takmer prizabili a dolámali rebrá. Takmer...
Vďaka tomu sa rodičia rozhodli ma preradiť na inú školu.
O tom vám však poviem neskôr. Aby ste pochopili ako sa cítim a čo prežívam, budem musieť zájsť do hĺbky svojho života, ktorú som dávno uzamkla.
Napíšem vám, čo som prežila. Možno v tomto príbehu niekoho spoznáte a možno sa do nejakej postavy vžijete. Možno ste v tomto príbehu aj vy a ani o tom neviete.
Je to skutočný príbeh.
Je to môj príbeh.
Teraz je len na vás či ho chcete poznať.
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Zuzu Zuzu | Web | 27. ledna 2013 v 17:27 | Reagovat

To je sila... Nemám slov.... OMG to je sila

2 Ame Ame | E-mail | Web | 27. ledna 2013 v 19:18 | Reagovat

O_o Samozřejmě že ho chci poznat! Holka, tímhle jsi mi naprosto vyrazila dech. Vážně super, super. Většinou nečtu povídky ve slovenčtině, protože některé slovní obraty nechápu a přemýšlení o nich mi kazí zážitek ze čtení, ale tohle. . . Wow, tohle číst budu a na 100 procent. Vypadá to hodně dobře, těším se, jak se děj vyvine.

3 kika kika | 27. ledna 2013 v 19:59 | Reagovat

pridavam sa k ame pis dalej

4 CherryGDelia CherryGDelia | 29. ledna 2013 v 18:44 | Reagovat

Páni :D Väčšinou ma poviedky takehoto typu nezaujímaju a nebavia ale tvoja poviedka ma dostala :DDDD si piš že ju budem čítať!!!

5 Loraiine Loraiine | Web | 2. února 2013 v 14:25 | Reagovat

Povídky nečtu, zastávám toho názoru že všechny jsou na jedno brdo a přece jen mě něco lákalo začít číst zrovna tvou povídku.
Jsem ráda že jsem začala číst protože tohle je stereoptypní příběh ale je podán tak skvěle že všechny známky stereoptypu jsou zameteny. Příběh máš opravdu užasný až mě z toho mrazilo. Skvělá práce (naučila jsi mě číst povídky! :D) Jen tak dále. ^^

6 Riana, the Queen of Rainland Riana, the Queen of Rainland | Web | 12. srpna 2013 v 11:39 | Reagovat

No začalo to opravdu depresivně, tak jsem zvědavá, jak to bude dál :3 .. Ale jinak se mi to líbí, je to zase něco jiného :3 Jdu na další

7 Aira-chan Aira-chan | 20. dubna 2014 v 21:48 | Reagovat

Tak tohle je podle mě strašný, tohleto znám, ne jako oběť, ale jako přihlízejicí. Jedna holka asi ze sestky je cerna ovce jejich třidy. Vzdy, ale vždycky za třidou a někdy raději popošla za starší než aby byla za nima. Ja takovej druh věcí neznám a nevím, jak se mám k takovejm lidem zachovat. Tak to většinou ignoruju. Nic jinyho nezmůžu. A tahle povidka je tomu hodně podobná, hodně deprimovaná.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama