Kapitola 1 - Presun

24. prosince 2012 v 15:45 | Momo-chan |  Cesta vlčice
Je to prvá kapitola nášho príbehu a ja by som chcela požiadať vás, čitateľov, aby ste do komentárov písali vaše návrhy a pripomienky.
Čo sa vám páči a čo nie, pretože vďaka vaším komentárom dokážem príbeh zlepšiť a možno ho upraviť do podoby, ktorá by sa vám páčila. (trebárs kto má žiť a kto zomrieť, alebo v láske - kto má s kým skončiť, alebo niečo podobné)
Mimochodom, ten kto bude komentovať poviedku úprimne a komu budem za komentár vďačná, tomu venujem vždy nasledujúcu kapitolu :)
Tak vám želám pekné čítanie.
Vaša Momo-chan.




Skočila som mu po krku a on ma odhodil nejakým kúzlom. Moje telo prerazilo stenu. Myslím, že mi ten náraz dolámal šesť rebier a vykĺbil bedrový kĺb. Bolelo to ako šľak, no musela som sa postaviť a opäť ísť po tom úchylnom bastardovi. Znásilnil a zabil moju mamu! Zato zomrie najhorším spôsobom. Vyrvem mu črevá z brucha a udusím ho nimi.
Bola som brutálna a ani som poriadne netušila čo robím. Moja vlkolačia sila mi pomohla prekonať bolesť. Kľačala som na dvore nášho domu a vrčala na čarodeja, ktorý si mal moju mamu o dva dni brať. Bol to jej snúbenec. Nikdy som ho nemala rada a bola chyba mu veriť.
Vrčala som tak mocne, až sa mi triaslo celé telo. Čarodej prešiel cez dieru v stene, ktorá zostala na jednej strane maminho domu. Skočila som.
"Stan!" Zrevala som a on len kývol zápästím smerom k zemi do ktorej tým pohybom vrazil moje telo. Z boku sa ozvalo zavitie, ktoré patrilo Mii. Dívala sa na mňa so strachom a oči jej žiarili vďaka vlčici v jej vnútri. Každému z mojich vlkov sa dral vlk z tela. Nebolo to preto, lebo chceli pomstu za smrť mojej matky, ale preto, lebo som bola ich alfa. Ich vodca a oni ma museli brániť. Ich vlk im to kázal. Boli tu všetci moji vlci.
Ari, ďalší z mojich vlkov sa vrhol na čarodeja, ale ten len kývol bradou a Ari letel niekoľko metrov od domu.
Čarodej Stan dupol nohou a mojich sedem vlkolakov letelo k Arnoldovi. Ari vrčal a zmietal sa rovnako ako ja, no Stan nás držal svojou mocou. Mia, Berny, Sayuri, Monika, Cemal, Ewelyn a Max. Cítila som ich hnev, strach a zúrivé besnenie ich vlkov. Strach mojej svorky ma nabudil. Úlohou alfa bolo chrániť svoju svorku vlkov. Preto som ešte väčšmi zatúžila Stana zabiť.
Napriek tlaku, ktorý ma tlačil do zeme som sa dokázala trochu nadvihnúť. Poznanie toho, aká som v skutočnosti slabá ma vydesilo. Jeden čarodej! Práve tento čarodej má byť mojím koncom?! Moja hrdosť to nemohla dovoliť.
Stan sa pozrel opäť na mňa. Bol to nízky, tučný a napoly plešatý, nechutný chlap. Hnusil sa mi. Zavila som, pretože krik mi dovolil siahnuť na hranicu svojej sily. Dostala som sa na kolená a rukami som sa zapierala do zeme. Stan sa rozosmial.
Videla som ako zovrel päsť, pomaly si ju pritiahol k tvári a lakťom zrazu spravil rýchli výpad vzad. Akoby mal za sebou nepriateľa, ktorému chcel lakeť vraziť do brucha. Uvedomila som si, že to bolo ďalšie z jeho kúziel, až keď ma ovalila jeho moc a prirazila ma k zemi. Videla som... nie, cítila som, ako sa podo mnou zem prehla. Ak by som sa postavila, bol by na nej obrys môjho ležiaceho tela.
Stan sa rozosmial na plné hrdlo a podišiel ku mne. Čupol si a zdrapil ma za vlasy na temene hlavy. V stotine jeho smiech ustal.
"Možno ťa zaujíma prečo, ty prašivé šteňa." Dýchol mi tie slová do tváre. Jeho dych bol cítiť po tabaku a ešte čímsi z čoho sa mi zdvihol žalúdok.
"Dobre mi zaplatili, vieš? Jedna pruhovaná. Mocnejšia než ty. O tebe tu všetci tvrdia, že si mocná, ale pozri sa na seba teraz." Opäť sa rozosmial. "Bolo také jednoduché ťa poraziť. Si neskúsená. Tvoju matku som si ale celkom obľúbil. Škoda. Bola to silná a múdra žena." Zavrčala som. Pokúsila som sa mu vytrhnúť, alebo ho aspoň zraniť tým, že by som mu odhryzla ruku. Zuby som na to už mala zaostrené až-až. Len ho to pobavilo.
"Pruhovaná mi povedala, aby som ju zabil spôsobom, ktorý ťa naštve. Chcela, aby si sa dozvedela, čo som urobil a trpela. No a napokon mám vraj zabiť aj teba a tvojich poskokov. To si rozhodne užijem, len škoda, že ste taký slabosi. Bude to asi nuda."
"Prečo... ma chce pruhovaná zabiť? Prečo chcela smrť mojej mami?"
"Smrť Lily? To bola vraj odplata za to, že tvoj otec zabil jej rodičov." To ma úprimne šokovalo.
"Otec?" Stan prevrátil podráždene oči, akoby práve hovoril odpoveď na niečo čo má byť nad slnko jasné.
"Netuším čo sa stalo. Nezaujíma ma to. Zaujíma ma len odmena. A vaša smrť." Svojou voľnou rukou ma chytil pod krkom a do tela mi vrazil nával agónie. Nezabránila som tomu, aby moju bolesť cítili aj moji vlci cez naše spojenie. Jasne som počula ako Mia vykríkla a pridali sa k nej aj ostatný.
Stan prestal. Bol prekvapený. Evidentne netušil, že vlci v svorke sú navzájom prepojený mágiou vlkov. Ako alfa som cítila ich emócie a keď som chcela, mohli cítiť aj oni moje.
"Možno bude lepšie, ak najskôr uvidíš ako zabijem tvojich vlkov." Uškrnul sa a položil mi hlavu na zem, tvárou k mojej rodine. Tlak kúzla mi hlavu držal na zemi. Nemohla som sa odvrátiť.
Ako sa k nim približoval, hnev v mojom tele vystriedal neprekonateľný strach. Strach o nich. S hanbou som si uvedomila, že priam skučím ako ranené zviera. Bola som ich alfa, ich vodca a ochranca a jediné na čo som sa zmohla bolo skučanie. Už som nezabránila ani slzám.
Stan začal rukou ukazovať jednotlivo na každého môjho vlka. Sledoval moju reakciu. Keď namieril na Miu, tak s k môjmu mrnčaniu zamiešalo tiché vrčanie ako znak posledného protestu.
Bola som fakt úbohá. Všetko je to moja vina! Keby som bola silnejšia! Mia bola najslabším článkom v mojej svorke, napriek tomu mi bola sestrou, ktorú som najviac milovala. Stan sa zlovestne rozosmial, napriahol sa, ale v tom ho niečo vyrušilo.
Ozvalo sa zaerdžanie koňa. Išlo to spoza mňa. Nemohla som sa tam pozrieť, pretože mi kúzlo tlačilo hlavu k zemi.
Zavrela som oči a sústredila sa na ostatné zmysli. Začula som k sebe niečo bežať. Neboli to kopytá... Nevedela som to identifikovať. Nikdy som nič také nepočula. O zem tie nohy zaduneli krátko, no nesmierne rýchlo. Nohy mali pazúry a boli silné. Váha zvieraťa však veľmi veľká nebola. To bolo všetko čo som si stihla uvedomiť že sa to rúti na mňa a nie na Stana.
Nepriateľ? Ide po mne? Nech to bolo čokoľvek, Stana to šokovalo. Začula som trepot krídiel a následne ma niečo zasiahlo. Netuším čo sa stalo. Prestala som všetko vnímať. Nič som nevidela, nepočula, necítila... a v tom, akoby sa so mnou otočil celý svet.
Neviem či ste niekedy zažili pocit točenia sa hlavy. Bolo to akoby ste sa pár minút točili na kancelárskej stoličke a potom prudko vstali. Lenže toto bolo tisíc krát horšie. Silnejšie. Prišlo mi zle a všetko v tele sa mi stiahlo.
Pocit toho, že mi vypovedali zmysli ma desil a miatol zároveň. Čo sa to do pekla deje?! Toto je smrť? Ste v ničote a máte pocit, že sa vám celý svet krúti? V tom som si niečo uvedomila. Stále som na chrbte cítila tú váhu tvora, čo do mňa narazil. Pazúry mi to zaťalo do mäsa.
Smrdelo to ako vták. Smrdelo? Ja cítim!
Začula som šuchot peria a nepokojné cvakanie zobáka. Ja počujem!
Náhle sa okolo mňa objavilo toľko svetla, že som oslepla. Cítila som ako padám z nejakej výšky a napokon som tvrdo dopadla na zem. Ten tvor dopadol niekoľko metrov odo mňa. Počula som to.
Žmúrila som a tienila si rukou oči. To svetlo bolo nepríjemné. Napokon som si ale zvykla a pozrela sa na tvora, ktorý mohol byť hrozbou. Šokovane som si uvedomila, že to je... pštros.
"Do pekla! Prečo si ma napadol! Čo sa to vôbec stalo! Nerozu-" uvedomila som si, že to nehovorím nahlas. Bolo to len v mojej hlave. Pozrela som sa na svoje telo. Ako som si myslela. Bola som premenená na vlka. Zavrčala som na pštrosa, pretože toto celé bola evidentne jeho chyba. Už-už som sa naňho išla vrhnúť, ale niečo mi tu nesedelo.
Moja rodina! Vlci!
Obzerala som sa okolo seba, ale nikde neboli. Zamotala sa mi hlava.
"Upokoj sa vlčica Luna. Síce netuším čo sa stalo, no sme na jednej lodi. Som kamarátka." Vydesene som sa pozrela na pštrosa. Už to nebol pštros, ale dievča. Tak v mojom veku. Možno mladšia.
Zavrčala som na ňu no necítila som z nej strach. Chcela som ju vydesiť. Uvoľnila som svoju alfa silu, ale nič sa nestalo. Moja sila sa neznásobila. Nič. Nefungovalo to.
Pátrala som v mysli po spojení s mojimi vlkmi. Stále tam bolo, ale také malé, že som ho takmer necítila.
Opäť sa mi zamotala hlava. Čo sa to tu deje?! Ľahla som si na zem a zaskučala.
"Aj tebe sa motá hlava? Myslím, že je to z toho vzduchu. Je až moc... čistý." Ozvala sa zase. Mala jemný a upokojujúci hlas. Zazrela som na ňu.
Chcela som byť zasa človek, aby som sa s ňou porozprávala. Mojím telom zalomcoval záchvev a ja som bola premenená na človeka. Len tak. Toto nie je normálne.
Deje sa toho strašne veľa naraz.
Omdlela som.
Už som to nezniesla.
***
Moja myseľ bola pri mojej vlčici. Stávalo sa to málokedy, že som pri nej bola takto blízko.
Zaborila som jej prsty do bielej srsti na krku. Láskavo sa na mňa pozrela jasne fialovými očami. Jemne mi oblizla spodok brady. Jej bolo jedno čo sa dialo, pretože cítila puto so svojimi vlkmi a ja som bola nažive. Sadla som si k jej ležiacemu telu a oprela sa o jej bok.
"Čo sa to deje?"
"Uvedom si, čo si videla dieťa. Je tu číra mágia, ktorá z nášho sveta dávno vymizla. Videla si svoje okolie? Nie moje dvojča. Príliš si myslela na konkrétne veci. Pozri sa na to v mojich spomienkach ešte raz." Žmurkla na mňa svojím veľkým okom. Zavrela som oči a keď som ich otvorila, celé sa mi to prehralo znovu.
Dopadli sme na zem a pštros/dievča dopadlo vedľa nás. Ležali sme na lúke s vysokou, jasne zelenou trávou. Stromy nás obkolesovali z každej strany. Kmene boli sýte hnedé a stromy boli v plnom rozkvete, rovnako ako kvety na zemi.
Vzduch bol čistý a takmer bez smogu. Nie ako v našom svete. Bolo to, akoby sme sa preniesli na inú planétu. Čistejšiu. Prekvapilo ma to. Predtým som si to nevšimla.
Na nebi boli jasne biele mraky, ktoré sa akoby leskli a dokonca bolo vidieť aj nejaké hviezdy. Pri tom bol deň. Bolo to neskutočne krásne. Ten pokoj čo na lúke vládol.
Pozreli sme sa na už premenené dievča. Mala ebenovo čierne vlasy, ktoré jej siahali po lopatky. Farba jej očí bola ako vtáčia. Dúhovky po krajoch zelené a pri strede žlté, pričom tieto dve farby jej rozdeľoval modrý prstenec v strede. Boli to krásne oči plné nehy.
Mihalnice jej robili tiene na lícach. Také ich mala dlhé. Pery mala jemné a telo štíhle. Bola vlastne veľmi pekná. Takým nežným spôsobom.
Zatvorila som oči a keď som ich otvorila, sedela som opäť vedľa svojej vlčice, uzavretá hlboko vo svojej mysli.
"Kde to sme?"
"Už si o ňom počula mnohé. Z tohto sveta pochádza všetka mágia. Toto je takzvaný astrálny svet. Neviem, ako to dieťa dokázalo niečo také, no pochybujem, že to vedela ona. Nepáchla ako nepriateľ. Keď sa preberieš a cítim, že sa k tomu chystá, tak buď pokojná. Pokým sme tu, tak čas v našom svete stojí. Zamrzol. Preto budú v poriadku kým sa vrátime."
"Prečo by mal zamrznúť celý svet, keď to sem poslalo len nás?"
"Keď sa vrátime, tak budeme v rovnakom čase ako keď sme sem prišli. Akoby sme ani neodišli. Je jedno ako dlho tu budeme, v našom svete sa pre nás čas nepohne. Akoby roky strávené tu, trvali tam len stotinu."
"Myslíš, že tu budeme roky?"
"To neviem, záleží na tom, prečo nás sem mágia a toto dieťa priviedli." Moje vedomie ma ťahalo od vlčice. Takto zreteľne som sa s ňou mohla baviť len v bezvedomí. Za celý život sa mi to podarilo len tri krát. Toto bol štvrtý.
"Zbohom sestrička. Strach o našich vlkov, môžeš teraz vypustiť z hlavy. Sústreď sa na to, prečo sme tu."
"Čo ak nás tu čaká smrť?"
"Potom budeme musieť poraziť aj ju, aby sme sa vrátili späť k našim vlkom. Našou smrťou by sa čas v normálnom svete zasa rozbehol, preto musíš to dieťa čo prišlo s nami chrániť. Nie je slabá, ale nie je ani silná ako my. Jej sila spočíva inde."
"Ako to vieš?"
"Pretože som prírodná mágia zhmotnená v podobe vlka. Napovedá mi to tento svet. Budem ti šepkať čo robiť. Len musíš načúvať. Keď sa preberieš, už sa tu so mnou nespojíš tak ako teraz. No stále budem tu. Veľa vecí sa zmení. Veľký drak prehovoril, že nastal čas, aby sa začal boj rovnováhy."
"Čo to znamená?"
"Sme jedna myseľ. Iste si to jedného dňa uvedomíš sama, moje milované dvojča. Pýtaj sa. Pretože len ten kto sa pýta, sa veľa dozvie."
Prebrala som sa a jediné čo som videla bola tvár onoho dievčaťa. Dievčaťa, ktoré budem musieť chrániť. Dievčaťa, ktoré mi zachránilo život a s ktorým sa práve hrá osud rovnako ako so mnou.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Dennys Dennys | Web | 24. prosince 2012 v 22:38 | Reagovat

Tvá povídka byla velmi dlouhá, což já mám ráda :-)  zbožňuji pisálky, kteří dokáží napsat víc jak 100 vět. Příběh o němž píšeš je také originální, neb podat takto svět vlkodlaků by mě ani nenapadlo. Možná to trochu připomíná twillight ságu s tím doruzumíváním u vlků, ale to nevadí. Já to ani řádně nečetla (nemám takové romány moc v lásce :D ).  Popisy okolí také nejsou špatné. Konkrétně se mi líbila ta část, kde se objevila ta dívka/pštros až po tu scénu kde hlavní hrdina omdlela. Co mi tedy trochu vadilo tak byl počáteční zmatek. Příliš mnoho jmen naráz. Nedokázala jsem si to rozebrat. A jestli byly v tvé povídce nějaké gramatické chyby nebo překlepy, nepoznalajsem to ;-)
P.S.: Jeden z vlkodlaků se jemnuje stejně jako já v reálném světě. Proto ti děkuji, i když vím, že jsi toto nevěděla. Ráda si totiž i v nějakém tom pokračováním něco přečtu o postavě, co nese mé jméno. A doufám, že to bude pěkná svině jako já :-D
P.P.S.:Snad nebyla má kritika příliš ostrá :-| 8-O

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama